Po prvé: Priatelia.
A okrem toho:
Nechcieť priveľa. Vyslobodiť sa z kultu mladosti. Tešiť sa z krásy. Nedbať o slávu. Zbaviť sa žiadostivosti. Nemať nároky voči svetu. Merať seba svojou vlastnou mierou. Pochopiť svoj svet. Nepoučovať. Robiť kompromisy so sebou a so svetom. Zmieriť sa s priemernosťou života. Nehľadať šťastie. Neveriť v spravodlivosť sveta. Zo zásady ľuďom dôverovať. Nesťažovať sa na život. Vyhýbať sa rigoróznosti a fundamentalizmu.
Preklad Jozef Marušiak.
Denník – slovenčina!!
Musím sa pochváliť – nakoniec som sa posnažil a preložil rozhranie denníka do slovenčiny… Aspoň nejaký príspevok do open source komunity 🙂
Berte to tak, že niečo ostalo po anglicky, nakoľko sa líšili verzie textov, ktoré som prekladal a ktoré sú živom. Ale postupne to upravím.
Burian Peter K., Caputo Robert: Škola fotografovania, tipy majstrov
Autori: Burian Peter K., Caputo Robert
Názov: Škola fotografovania, tipy a triky majstrov
Touto knižkou som začal čítať celú sériu. Veľmi praktický formát a kvalitné prevedenie. Príručka obsahuje množstvo rád a postupov. A sú prezentované veľmi ľudsky, bez nadradeného postoja, ja som ten veľký umelec, čo fotím pre National… Naopak, motivuje fotiť a spoznávať. Nielen niekde ďaleko za hranicami. Veľmi sa mi páčil nápad s vlastným projektom, jednoducho si vymyslieť ucelený súbor z najbližšieho okolia, ktorý potom budem dlhodobo dokumenovať. Základné poučenie ale z toho všetkého plynie: fotiť, fotiť, fotiť. A študovať majstov (maliari, fotografi…).
Teraz aby som so sebou vláčil foťák úplne všade 🙂
Vydavateľ: Slovart
Edícia: Príručky
Rozmery: 130 x 215
Počet strán: 352
Vydané: 2003
Väzba: tvrdá
Jazyk: slovenčina
Preložené z: National Geographic Photography Field
Preložil/a: Igor Kšiňan
Vydanie: 1.
ISBN: 8071457833
EAN: 9788071457831
Počeštený denník, archív
Dnes som prestavil v denníku jazyk na češtinu. Pôvodný zámer bol držať stránky pokiaľ možno v obidvoch jazykových mutáciach. Lenže táto idea je mierne časovo náročná. A keďže absolútna väčšina slovenčine rozumie, výsledok bol zrejmý.
Platí to pre obsah. Denník, rozumej wordpress, používal doteraz pôvodné nastavenie, angličtinu. Keďže netrpím nedostatkom koníčkov, zatiaľ som sa nedostal k tomu, aby som prekladal rozhranie do slovenčiny. Ale keďže sa našiel niekto (istý Jirka Kouba), kto to prerobil do češtiny, s prianím studeného piva bratom na západe prepínam jazyk do slovanskej rodiny.
Je možné, že sa niekde ešte vyskytne anglický výraz, budem sa snažiť ich dostať preč. Kto ho nájde a dá mi vedieť, má u mňa 5 elektronických červených bodov.
Ešte jedno vylepšenie – ak si chcete pozrieť úplne všetky články, v časti „archívy“ je linka na All archives. Zobrazí obsah denníka.
komentár k Šatankovej fotke
Chcela som pripísať komentár k Šatankovej fotke, ale tento sofistikovaný program odo mňa chcel nejaké validné heslo či čo, a to je moja smrť. Tak to skúsim sem:
Šataknko je supeeer. A gratulujem k záberu, lebo viem, aké ťažké je ukáízať pôvab takejto čierňavy.
:-)))
Náš člen rodiny – šatanko
Nášmu drahému kocúrikovi sa týmto ospravedlňujem, že sa dostal na web až teraz. Veď ma za to aj poriadne ponaháňal (aspoň som si to takto vysvetlil… 🙂 ).
Má už takmer dva roky. Veľmi to na ňom nie je vidno. Lepšie povedané, pri jeho čiernej farbe je problém, aby bolo vôbec niečo na fotke rozoznateľné. Napríklad úplne fantastické pózy z kuchynskej dosky! … – neuvidíte, nebudeme predsa ukazovať čiernu machuľu…
Ale posúďte sami:
Dobytí severního pólu
Cuba Libre a rum sem!
S pozdravom najmä všetkým „Pedrovým Kubáncom“ upozoňujem na nový album v galérii – dobytí severního pólu. Je ešte z minulej zimy, veď kde by sa toľko snehu vzalo tento rok, však?
Masopust v Rožnove pod Radhoštem, snežnice a výstup k Pedrovej chate na severnom Slovensku.
Indické zážitky z indickej reštiky
V piatok 14.1 sme si spravili ďalšie stretnutie „indov“, tentoraz dokonca na jednom z najpríhodnejších miest – v indickej reštike Krišna. Nepatrí medzi podniky v strede Blavy, ale nájsť sa dá (pre info – hľadajte Bulharskú ulicu). A čo je ešte lepšie, nájdete tam nielen indickú stravu. Neznalí ostanú v nefalšovanom úžase z prístupu k riešeniu vecí. My sme sa aspoň pomyselne vrátili na náš výlet.
Stravu musím ohodnotiť ako zrejme najlepšiu indiu v Blave – a aj absolútnym kritériam vyhovuje. Tú správnu atmosféru dodáva časníčka, aspoň v našom prípade bola iba jedna. Je ozaj výkon pracovať v reštaurácii, ale ostať uchovaný od nadbytočných informácii týkajúcich sa vzťahu medzi riadkami v jedálnom lístku a výrobkami od kuchára. Pri objednávaní sme sa nakoniec cítili ako pri hraní lodičiek – ja si dám A2 + E4, ďalší D5 s G2. A ak sa trafím, s kuchyne mi aj niečo príde! 🙂
Pochopiteľne, k atmosfére patrí aj to, že nie všetko príde na prvý pokus, prípadne to, čo bolo požadované. Ešte kurióznejšie bolo, že ani v prípade správnej dodávky nebolo jednoduché určiť, pre koho a čo to vlastne je. Citujúc Ľubku, v krajom prípade boli nutné organoleptické skúšky a analýza jedálneho lístka. Čo iné spravíte, keď príde pariaca sa miska, s komentárom, že „tu je to D5, komu to patrí?“ – a pritom si zabudnete spraviť výpisky z menu, aby ste si pamätali, čo ste si objednali. Teda kód. Na otázku, „je to Chicken massala?“, totiž prišla odpoveď „to neviem“…
Pre slabšie povahy a neznalých infarktová situácia. My sme sa dobre zabávali – a snažili sa trafiť, ktorý nápoj by mohli mať (alkoholické pivo nemali už na začiatku, potom došlo aj nealko, nakoniec aj minerálka, nehovoriac o capuccine, kde sa pokazil stroj). A spomínal som, že zmrzlina tiež došla?
Ešte drobné doporučenie na záver – zoberte si zápalky, budú sa vám hodiť na zapálenie sviečok, inak si ich budete musieť pripáliť u susedov, ako my..
Pozdrav z neďalekej stovežatej
Zdravím vás drahí priatelia a rodinní súputníci!
Rád by som vás pozdravil z tepla strahovského internátu, takmer z postele,
pretože ma skolilo nejaké prechladnutie.
Prajem vám Alles gute do ďalšieho nového roka, ktorý vtrhol medzi nás.
Nech sa vám splnia vaše predstavy, aj keď.. nič netreba preháňať 😉
/commercial break/
A teraz nasleduje pochvala pre autorov tohto rodinné portálu: skvele skvele!
Pridal som nejaké komentáre k fotkám z päťdesiatky, tak sa pobavte.
/commercial break /
Dúfam, že sa čoskoro uvidíme a ak nie, tak sa nahmatáme na očnom..
&
Popis ku kubánskym fotkám
Je to tu! Konečne je jasné, čo na tých fotkách je!
Dovoľujem si upozorniť, že je opäť dôvod si pozrieť kubánske fotky. Nie, že by bez popisov nestáli za to. Ale s nimi budete viac v obraze. A najmä – keď už som ich tam naklepal, tak nech to má nejaký význam 🙂
A druhá vec, keď sa zase hecnete aj vy, počas pozerania môžete fotky hodnotiť (kliknutím na hviezdičky dole).
Súťažné fotky – Bubo bál
Úspechy z Bubo Bálu 2004
Stručné info pre nezainteresovaných: bubo bál je každoročná akcia cestovnej kancelárie Bubo. S bálom v klasickom ponímaní to veľa nemá, je to celodenné stretnutie cestovateľov, prezentácie filmov, ciest, zájazdov, výmena fotiek, pivo a tak. Pravidelne sa súťaží s fotkami z ciest na Bubo zájazdoch. Vyhráva po päť fotiek v dvoch kategóriach: tematika Bubo/vtipná a fotka roka.
Pochopiteľne sme to nemohli vynechať, takže sme prehrabali kopu fotiek z Indie, pozväčšovali na A4 a hor sa súťažiť. Kubánske fotky sú tiež fajn, lenže tie najlepšie sú už opozerané (Bubo – stránka, katalóg, web, …). Na druhej strane, bol problém vybrať limitovaný počet aj z tých indických. Ale oplatilo sa, výsledky sú takéto:
3. miesto, kategória „Fotka roka“:
(Konské pólo v Lehu, na tlačenej podobe som ešte ubral z čierneho pása dole)
4. miesto, kategória „Bubo, zábavná“:
(Nápis na obchode v Istanbule, ktorý vás zaručene upúta)
Nakoniec sa medzi 10 ocenenými fotkami umiestnili 3 z nášho zájazdu v Indii. Tomáš vyhral v kategórii Bubo s babkou z Lamayuru, ktorá drží Bubo katalóg (keď ju v tej kope nájdem, tak ju sem dám 🙂 )
Úvaha na tému vianočných pozdravov a termínov osláv
Po skúsenostiach z predošlých rokov som si nerobil nádeje, že by som stihol niečo vianočné poslať alebo pripísať ešte pred sviatkami. Myslím tým tie tradičné, obchodnícke (sem tam sa ešte kresťania snažia poukazovať na to, že oni mali pôvodne tento nápad, ale kto by si to všímal, keď treba zháňať v davoch darčeky, však áno) – pred 24.12. Pritom medzi sviatkami je práve ten vhodný kľud na upratovanie stola, mailov, nedokončených úloh a iných chuťoviek. Platí to pre všetkých, ktorí vyhrali v lotérii pracovné dni, pochopiteľne. Hoci by som nechcel diskriminovať ani zrejme menšiu, ale o to spokojnejšiu skupinu, ktorá chodí do práce cez sviatky práce rada (ako ja). Predsa len je v tej kope mailov prevaha pozdravov a menej práce! Tým som sa dostal späť k pozdravom. Chcel by som poďakovať všetkým, ktorí nelenili a aj počas príprav boli schopní ich poslať!
Možno ste sa zamysleli, prečo spomínam rôzne sviatky konca roka. Predsa len, katolíci s 24.12 -26.12 tu nie sú sami, hoci by to niekedy radi tak vnímali. Pravoslávni, budhisti, moslimi, židia, … Vlastne to majú lepšie, lebo majú šancu oslavovať viacráz. Mohli by sme si zobrať príklad aj z Malajzie, kde tak radi nakupujú, že oslavujú všetky konce roka, aké sa dajú. Ale aj keby sme nešli do extrémov, aké výhodné by bolo oslavovať napr. 15.1, kedy sú už všetky výpredaje v plnom prúde? A potom ani nemrzí, keď je potrebné pracovať aj cez obligátne sviatky… (aby som sa priznal, tento skvelý nápad mal môj kamarát Rišo, ktorý 23.12 pri obede riešil faktúry ešte na tento rok).
Ak sa teda nachádzate aj v tomto čase v práci pri internete (alebo hoc aj o šesť mesiacov v internet café niekde na druhom konci sveta) a máte trochu času, pripíšte sem nápady na alternatívne zvládnutie sviatkov!
Šťastné a veselé… a najmä v zdraví prežité!
mailik
Aj v rámci štastných a veselých sa nájde chvíľka pokojnejšej existencie, a tak som si mrkla na slimačí web – celkom ma potešilo, že nielen ja som to pred vianocami nestihla. Mala som totiž v úmysle pozdraviť takto virtuálne domajších aj cezpoľných návštevníkov – a potom mi to jednoducho vyfučalo z hlavy. Ale dúfam, že aj bez vinšov to prebieha pokojne a spokojne. Tak si len užívajte a robte plány na výlety, aby som sa potom mohla tešiť z fotiek a inej dokumentácie (veeeľmi príjemný spôsob cestovania!!!).
(:)
India, zapisky z prveho tyzdna
Prepis mailu z Indie po prvom týždni 🙂
Tak caf(te)!!
Dopracovali sme sa po case k internetu (chodivemu). Stalo nas to cestu z Dilli do Amritsaru nocnym lezadlovym vlakom s privetivymi ochrankarmi, ktori sa stale chceli fotit. Prehliadku a pohodu v Golden Temple Sikhov, kde nam dali aj zadarmo najest. Miestnou linkou do Jammu, co zase taky zazitok nebol, ale dalo sa. V restike v Jammu nas presvedcili o tom, ze ich pohlad na organizaciu prace a efektivitu je diametralne odlisny od nasho, ale najedli sme sa nakoniec vsetci. Dokonca zohnali aj pivo… v inak muslimskom svete (!). A teraz to pride – z Jammu do Shrinagaru busom, tiez linkou. Je to asi 12h, inak zhruba 300km, priemerna rychlost sa da lahko spocitat. Aj ked sme o nom poculi, zacali sme obdivovat soferske umenie miestnych vodicov, na tej ceste by u nas bolo kamionov v priepasti viac ako 2.
Shrinagar je letne hlavne mesto Kashmiru – povodne znama a plna turisticka oblast. Dnes uz len znama. Byva sa na houseboatoch, vyrezavane steny a nabytok, fantazia. Shikarami po jazere ako v rozpravke, hlavne o 5 rano, ked sme sli na plavajuce trhy. Plava tam aj vselico ine – napriklad travnik. Da sa nan aj vystupit a on drzi. Teda, mojich 100kg uz tazsie 🙂 Pobehali sme aj po meste, pozriet mesity, trhy, chramy a pod. Na druhy den sme sa v miestnych novinach docitali, ze pred jednou mesitou boli aj nepokoje, par hodin po nasom odchode…
So Shrinagarom sme sa rozlucili, sadli do uz teraz vlastneho busu a pustili sa do hor. Himalaje… Zo Shrinagaru do Sonnamargu: 85km, 4 hod. Sonnamarg je ciastocne vojenska zakladna obkolesena strmymi masivmi. Panuje tam klud a pohoda, bezpecno (urcite po pocite zo Shrinagaru, kde sa behali v dzipoch obkoleseni pomocnikmi domaceho, ktori boli ako vystrihnuti z akcneho filmu). Ubytovanie konecne dostalo raz, aky bol spominany v propoziciach. Atmosferu sme sa snazili nafotit, ale chce to zazit. Rano sme si spravili trek na ponikoch k miestu, kde bol kedysi ladovec, dnes len skupinky kocovnych pastierov. Deckam sme rozdali, co sme mali pri sebe a citili sa ako z National Geographics.
Dalsi usek, zo Sonnamargu do Kargilu je asi najvacsia chutovka na charizmatickej ceste Shrinagar – Leh. Kazdy pol-den je otvorena iba jednym smerom a ma to svoje dovody. Vrchna cast, okolo priesmyku India Gate pripomina starodavne cesticky karavan na hodvabnej ceste. Podla Dura, nasho sprievodcu, to sice uz vobec nebolo napinave (minuly rok im prsalo a cesta nebola vyvalcovana na rovinu, ale sklanala sa do priepasti), ale mozem vsetkych ubezpecit, ze zvyseny adrenalin zazehnal akekolvek pokusy o vyskovu chorobu. Presli sme to v zdravi, hoci neskor, ked sa objavili sporadicke auta oproti, islo (podla nas), nielen o zdravie. Nas sofer sa na nas veselo zubil do zrkadla, cim vacsi horor, tym viac. Zrkadla pouzivaju na prave na toto, na vsetko ostatne klakson. Fakt je, ze pri tych zakrutach sa nic ine spoliehat neda. Zabezpecovacie zariadenia boli nad rozpocet a ani sa tam nakoniec nehodia. Sem tam to nahradza patnik s heslami typu: Drinking Whiskey, Driving Riskey; Rather be late, than never a pod.
Kargil, hlavne po skusenostiach so Sonnamargu, posobi dost neutulne. Domaci, kde prevladaju siiti, su dost nabruseni. Nakoniec, posledna Indicko-Pakistanska vojna zacala prave tu. Do Pakistanu je to co by kamenom dohodil (doslova, asi 50m). Na druhej strane, tentoraz Kargil nedostal svojej povesti a vobec nic sa nestalo.
Na druhy den sa vyrazili dalej – do Lamayuru. Po asi 20km sme minuli prve budhisticke mesto, co vyrovnalo vrasku na Durovej tvari – trampoty s problematickou oblastou boli zazehnane, linia primeria Kargil – Drass (vraj druhe najstudensie trvalo obyvane mesto na svete, -62, kto o toto moze stat, ze sa tu bojuje?) za nami. Pred nami boli ale dve zaujimave sedla. Jedno asi 3800m, druhe Fatu-La 4091m nad morom. V honbe za co najlepsou fotkou som si pobehol asi 20m a nasledne asi 5 minut vydychaval 🙂 Dufam, ze za to bude stat! V danej scenerii by sa dalo vyfotit niekolko kalendarov.
Lamayuru je starobyly klastor a dedina okolo, takmer vytesana na skale. Je uz sucastou Ladakhu, co okrem ineho znamena, ze tam je sucho ako na pusti. Ved to je aj vo vyske asi 3500m. Pocas navstevy klastora sme porozdavali deckam pera, bloky a vsetko mozne – toto miesto sa da lahko pouzit ako jednotka chudoby… Ale ako to uz byva, nevidiet na nich, v akych tazkych podmienkach byvaju – 8 mesiacov za rok je poda zamrznuta a zvysne 4 pecie slnko. Voda ziadna. A predsa tam maju policka, foliovniky, slnecne kolektory, upratane kuchyne, paradajky (!) a miestnu specialitu – caj s jacim maslom a Chang. Ten caj sa celkom da, len je slany. Chang je v principe miestny dryak – zoberu lokalnu muku (zabudol som ako sa vola), zmiesaju s vodou, pozuju a vypluju do nadoby. Tam to kvasi par dni a nasledne sa podava. … Duro sa tesil, ako budeme behat cely den a noc na zachod, ale sklamali sme ho a vypili zo tri flase bez nasledkov.
Zachody su kapitola sama o sebe, ale na druhej strane treba uznat, ze vzdy sa nejaka diera do zeme nasla. A v Lamayure zase potrebuju aj palivo.
Z Lamayuru do Lehu to uz je celkom pohoda, hlavne, ked nas tento rok uz neotravovali vojenske check-pointy.
Leh uz je uplne iny. Turisticky, vybaveny (napriklad cesta ma dva pruhy a v strede take ciarky :-)). Kashmir je pusty, v Sonnamargu boli asi 2 ini turisti ako my, v Kargile som videl 6. Do Lehu sa da aj priletiet (najvyssie polozene letisko na svete) a nie je tu vojna. Zato tu su nadherne hory, ludia – vyzera to ako Tibet.
Viac neviem, este sme sa len presli po bazare (hrozne ceny, za caj pytaju 20 rupii a nie 4 ako v Sonnamargu! 🙂 ).
Takze v strucnosti – sme za problematickou oblastou. Straty zatial ziadne, hoci sme jedny moje nohavice zabudli v Shrinagare, uz ich poslali do Dilli. Mna akurat kopol kon, ale prezil som to aj ja aj fotak. Vyskova choroba ziadna, pijeme vodu po kybloch a v pripade katastrofy tu je vzdy osvedceny recept – acylpyrin a whiskey (Duro to uz na jednej kocke odskusal, takze sme videli v praxi).
V Lehu este pobudneme, takze sa hadam k internetu este dostanem.
!
L+D, toho casu v nadmorskej vyske asi 3500m.
Pozdravujeme tam dole!!
Zdravim rodinka
Chcel som len povedat ze tato stranka je uzasna!!!Konecne nieco gde mozem byt zaveseny dlhsie ako vsade inde (Ivan je kludnejsi ked vie ze to zostane v rodine).Ale samozrejme teraz to len skusam lebo som tu poprve.Takze este sa len otukavam.Fotky som videl, teda zopar a som z nich NADSENY!Je to ukazkove.A hlavne rodinka si ma gde pokecat.Takze zatial rodinka si uzivajte a bavte sa.
Martin!CU
Spam killing!!
Tak vám poviem, tí spammeri mi riadne lezú na nervy. Pre menej znalých terminológie: spam a spammer je niekto, kto rozosiela nevyžiadané maily (ponúkajúce zväčšenie mužských nástrojov a pod.), prípadne automatickými systémami zahlcuje napr. takéto web denníky. Tých ponúk na kasína som tu mal asi 200. Našťastie som zapol aspoň jednoduchú ochranu hneď, ako sa prvé objavili.
Nakoniec som bol nútený pridať ochranu, ktorú by žiadny automat nemal zvládnuť: špeciálny kód, ktorý je nutné opísať pri zadávaní komentára. Kód sa zobrazí ako obrázok, takže robot ho nemá realistickú šancu prečítať – človek by to mal zvládnuť bez problémov. Mrzí ma takáto buzerácia, ale naozaj to inak nejde…
Rodokmeň online
Vďaka iniciatíve Tomáša a Julky (a autorov phpPedigreeView…) som mohol zrealizovať ďalšiu sekciu tohto webu – rodokmeň! Zatiaľ obsahuje údaje podľa zápiskov deda Slimáka. Ale rozhodne popracujeme aj na ostatných vetvách!
V tomto smere by som rád poprosil každého z rodiny, kto sa dočítal až sem, aby sa zapojil a prispel chýbajúcimi informáciami.
Ivanova 50tka
Sobota 13.11 sa zapíše veľkými písmenami do slimákovskej histórie. Druhý Ivan Slimák za posledných sto rokov oslavoval ambrahámoviny. Doporučujem si najprv pozrieť pár fotiek.
Zaujímavý je aj kalendár špeciálne pre Ivka. Viac detailov pribudne onedlho! Sledujte denník!
Cyklisti z Indie
Príjemné stretnutia pokračujú. V jednu už nie najteplejšiu nedeľu sme sa vybrali ponaťahovať kosti a svaly po Karpatoch. Tentoraz sa nám podarilo stretnúť sa na dohodnutom mieste (konečne sme si zjednotili názor na konečnú na Železnej 🙂 ). Síce po drobných technických problémoch, ale tie nás nemohli zastrašiť. Ani jemný dážď, opravujem, zrážajúca sa hmla! (ako nám vysvetlil Rado).
Po prvých kilometroch sa ukázala sila kolektívu a do cieľa, chaty Cementárka, sme nakoniec dorazili celí a hlavne všetci. Fazuľová polievka a najmä Demenovka nám poopravili náladu. Rovnako povzbudila aj tých váhavejších a pustili sme do kopca smerom späť.
Poviem vám, 50km dá zabrať! Ale stálo to za to, aj keď bolo okolo 6 stupňov nad nulou. Boľavé stehná nám aspoň pripomínali aj ďalšie dni, že sme spravili niečo pre seba – a nielen po fyzickej stránke!!
Prihlásenie z úvodnej stránky
Homepage dostala nový dizajn podľa denníka. Mala by teraz vyzerať rovnako aj v Internet Exploreri aj v Mozille (a iných). A po drine, ako sa k tomu dopracovať, musím dať zapravdu všetkým, čo nadávajú na Microsoft a jeho (ne)chápanie štandardov v produktoch. IE si ich vykladá ozaj svojsky. A ako na potvoru, až na konci som prišiel na klávesovú skratku Ctrl-F5 = reload stránky, aj keď timestamp je rovnaký… inak som mal vážny problém presvedčiť IE, že lokálna stránka sa zmenila, neuveriteľné.
Pridal som aj možnosť priamo sa prihlásiť hneď z úvodnej strany. Do denníka je možné si pridať užívateľa samostatne. Do galérie z bezpečnostných dôvodov nie. Potom, ako mi nejaký idiotský robot pridal komentáre k predošlým článkom, som musel zapnúť aj anti-spam ochranu. Uvidíme, ako sa bude dariť. Ale reklamy na rôzne kasína fakt nemusím!