Dieťa spí, o minulosti, budúcnosti a rozhodovaní

Dieťa naozaj spí. Kuko nezameniteľným spôsobom vytušil, že sa chcem pustiť do článku s týmto nadpisom a vyžiadal si drobné pohojdanie v sedačke. Rád mu to splním. Zaslúži si to, vyrastať nie je ľahké, aj keď sa to pri každodenných problémoch dospelákov možno nezdá. My máme s čím porovnať, lenže preňho je každý zádrhel nadľudsky veľkým, veď prakticky všetko presahuje jeho doterajšie skúsenosti a zážitky. Všetci rastieme len tak, že sa snažíme prekonávať doteraz nepoznané, poučiť sa, prípadne ešte častejšie nepoučiť… Utekaním od problémov paradoxne stojíme na mieste.
Je večer, doma aktuálne nie veľmi tradičné ticho, pánska jazda. Všetky baby zmizli, domáca pani, aj návštevy, a my sme sa mohli s Kukom venovať spokojne sami sebe. Prednesu básničiek – zatiaľ z mojej strany a z knižky. Keď bude Kuko po mne, asi to tak ostane, kým nebudem mať vnúčence 🙂

Dieťa sladko spí a mne ostal priestor aj na čakajúcu prácu. Hromada historických fotiek, ktorú som nedávno naskenoval, si pýta úpravy. Otočiť, orezať, trochu očistiť. Zamyslieť sa nad kompozíciou. Nad situáciou. Nad časom. Uplynulým časom. Nenahraditeľne uplynulým časom. V makroskopickom svete neúprosne plynúcim. Tečúcim vpred, nútiacim k rozhodnutiam a výberom. Na rozdiel od počítačových hier často s jedným pokusom. Všetci sme zažili pocit „druhý raz by som to spravil inak“. Ktovie, či naozaj. Konáme tak ako chceme, podľa mňa. Ťažšie sa nám priznáva zodpovednosť za rozhodnutia.
Tentoraz ma pri pohľade späť skôr zamrzelo, že sa neviem, nemôžem rozdeliť. Naklonovať sa, aby som mohol vyskúšať viacero možností. Elektrón to dokáže, o čo som horší ja? (vysvetlenie si prečítajte v náučno populárnej literatúre o kvantovej fyzike). Keď už nie vrátiť sa a vyskúšať inú možnosť, prečo by nemohlo byť možné sa rozdeliť, aspoň dočasne, a skúšať rôzne, prípadne všetky, možnosti naraz? S mierne pochybnou interpretáciou spomínaného odboru fyziky by sa to malo dať – aspoň do času, kým ma nejaký pozorovateľ nezbadá. To celý efekt trochu kazí, škoda, ostáva už len sci-fi literatúra.
Paradoxom je, že hudba ktorú práve počúvam, vo mne vyvoláva naopak spomienky na vzdialenú budúcnosť. Drobný symbolizmus radšej vysvetlím. Počas strednej školy som totiž počúval dookola Jarreho a pritom čítal sériu knižiek od Asimova – Základňa (Nadácia). V tom čase ešte samidzat. Fascinujúci svet obývanej galaxie, medzihviezdnych letov, vysokej matematiky, nukleárnej energie. Sveta, kde sa dala matematicky spočítať budúcnosť ľudského spoločenstva. Ale najmä rozľahlých priestorov kozmu a možností. Hltajúc rýchly Asimovov štýl som sa vždy cítil prikutý na zem (Zem). Medzičasom sa možnosti značne posunuli, kyberpriestor sa rýchlym tempom buduje (časom som sa dostal aj ku Gibsonovi, pre znalcov 🙂 ), dá sa aj fyzicky cestovať. Cestovať aj do miest, kde to naozaj pripomína cestu časom späť.
Čo ostáva, ostáva aj v literatúre, filme, živote, je nutnosť rozhodovať sa. Niekedy bolestivo a náročne, ale vyberať si, často zo zlej a ešte horšej možnosti. Alebo vynikajúcej a ešte lepšej. Ale najmä – brať to ako nevyhnutnú súčasť života a tešiť sa z tých možností. Nakoniec to má spomínaný elektrón ťažké, síce sa môže nachádzať v násobnom stave, ale čo z toho, keď sa nemôže sám rozhodnúť, kde skončí…

Pozn. dieťa stále spí!

Štyri mesiace, osem kíl, macík a iné úvahy

Zase sa priblížil výplatný termín a s ním aj ďalší Kukov mesiac. Na konci toho s poradovým číslom štyri sme v domácich podmienkach namerali plus mínus osem kíl živej, nezabalenej váhy. S plnou plienkou, najmä s „týždňovou“, to bude pokojne aj viac. Týždňová znamená približný interval, na ktorý si prestavil veľkú potrebu. Tá ale stojí za to…
Aj v iných smeroch nám krpec dozrieva. Sedieť už vie chvíľku aj sám, ale najradšej by sa rovno postavil. Podstatne lepšie znáša aj prácu s bruchom, ako je odgrgávanie, prípadne vracajúce sa mliečko. Zďaleka ho to nerozhádže tak, ako zo začiatku. Všetko vníma ako špongia, dokonca aj pri kojení – predtým ho od sosania neodradilo nič, dnes sa hneď obzerá, čo sa to deje navôkol.
Formy zaspávania sa príliš nemenia, cez deň zalomí a je tuhý – bez problémov ho oblečieme a prenesieme. Večer sa stáva úzkostlivejší a chodenie po špičkách je to najmenej, čo robíme, aby zaspal. Väčšinou je to kombinácia kojenia, skacakania na lopte, či hojdanie v autosedačke. Fakt je, že nakoniec vždy zaspí 🙂
Ako nám rastie, niektoré oblečenia sa už dostávajú do zásobníka na recykláciu… Pomaly už vyrastie aj z obľúbenej macíkovej kombinézy, ktorú sme preto využili na „pár“ (50…) záberov:
[thumb:3225:l]

Počas arktických dní sme ho von veľmi neťahali. Ale výstavu Slovakia Tour a pridruženú Cameru Slovakia sme si ujsť nedali – nakoniec sa aj oteplilo na prijateľných pár stupňov pod nulou. Výstavu zvládol spokojne v klokanke – nespal, ale sledoval, čo to ten tatino robí (degustuje, diskutuje… 🙂 ). Takmer sme sa ocitli aj v Markíze, ale nakoniec to vystrihli. Nič to, hviezdu z Teba spravíme nabudúce!
[thumb:3205:l][newline]

Na záver ešte jedna drobná matematická úvaha. Začalo to zamyslením, ako to asi bude vyzerať, keď sa bude Kamil pýtať na nejakú večernú diskotéku. Na prvý pohľad možno predčasné, ale radšej byť pripravený, no nie? A práve pri hľadaní odpovede, sa objavuje spomínaná (nie vysoká) matematika. Miera strachu o niekoho blízkeho je priamo úmerná intenzite únavy, ale zároveň nepriamo úmerná množstvu informácií. Drobný preklad na ujasnenie: pozorujem na sebe, že čím som unavenejší, najmä z duševnej práce, tým viac ma mátajú chmúrne predstavy. Automaticky si z niekoľkých možných variant vyberiem tú najmenej príťažlivú. Stáva sa pre mňa čoraz reálnejšou, dejú sa katastrofy, nastávajú problémy, a nakoniec som ešte aj ja ten zlý. Príjemné je, že stačí si ísť ľahnúť a ráno je to zvyčajne oveľa lepšie. A k tomuto sa pridáva druhá zložka. Nazval by som ju informačnou depriváciou. Klasický príklad (všetci asi poznajú): „keď prídeš, tak mi zavolaj“. Nič nemôže byť horšie, ak sa druhá strana neozve. V tomto momente musím vyzdvihnúť praktický postoj mojej mamy, ktorá nám väčšinou nakázala, aby sme sa ozvali, iba ak sa niečo stane. Lebo fakt je, že napriek dnešným technológiam, vždy môže byť problém aj v spojení. V tom lepšom prípade. Ale pocit bezradnosti to nevylepší.
Takže ako nad tým rozmýšľam, chcem vôbec, aby mal Kuko telefón? 🙂 Čo keď mi ho nezodvihne, nebude lepšie, ak ho nebude mať vôbec? Lepšie nemať možnosť sa dovolať, ako sa nedovolať… Ja viem, viem, akademická debata. Ťažko mi dá na výber, či mu dať mobil alebo nie… Ale kým ešte len mumle „mamama“, tak sa nad vari tým môžem zamyslieť?

Krpáčovo 2006 alebo Straty a Nálezy

Už prípravy na túto akciu predznamenali jej ďalší priebeh. Ale to sme netušili ani po Chachovom emaili, kde našu intenzívnu konverzáciu zhodnotil pamätným výrokom „to je už ako v našej cestovke“. Len heslovite:

  • Pôvodný zámer, potvrdený a zaplatený, ísť na víkend zo Zázrivej stroskotal tri dni pred odchodom na -20 stupňoch a neschopnosti miestnych vodovodných trubiek zvládnuť túto radostnú správu.
  • Vďaka inciatíve najmä neúnavnej Sýkorky, sme sa po tone emailov dohodli, že sa vyberieme do Krpáčova.
  • V Krpáčove bolo aj minule fajn, len som tam stratil hodinky, tak som to celé zakončil tým, že ich aspoň nájdem 🙂
  • V stredu mi prebehla čierna mačka cez cestu (pobavilo ma to, pri Šatanovi som už odolný).
  • Piatok trinásteho sme vyrážali na cestu…

Poznámka pre zlomyseľných – nič sa nestalo. Všetci, čo sme v ten deň vyrazili, sme aj napriek hmle a slušným mrazom, dorazili na miesto určenia. Nám sa podarilo dokonca aj Kuka povoziť na sánkach. Zo začiatku to bral trochu nervózne a mal rôzne komentáre. Nakoľko som mu nerozumel, tak som len ťahal a ťahal… až zaspal… Čakanie na zvyšok piatočnej posádky sme si krátili tým, že som púšťal rôzne populárne melódie, v snahe nachytať Jane Rose na nejakej, ktorú nepozná. Z tých 500 by som to zhrnul pod jeden titul – Atomic Keaton. Zvyšok poznala 🙂
V sobotu nás privítalo príjemné slniečko, ktoré otupilo aj našu pozornosť voči teplote vonku. Kto by sa jej bál, keď auto ukazovalo +1 v tieni? Tak sme sa nabalili a vyrazili do Mýta. Už cestou dole však začalo prituhovať, pri požičovni lyží, kde sme niektorých chvíľu dovybavovali, bolo -14. Nás, mestské padavky, to začalo trochu strašiť, najmä pri pohľade na počet Kukových vrstiev, ktorý nedosahoval ani desiatku. A keby len to, pri vybaľovaní na parkovisku sme nevedeli nájsť jeho rukavicu. Tak som sa otočil a letel naspäť do obchodu. Kde samozrejme nebola, ani nemohla, nakoniec sme ju našli v aute.
V Mýte sa lyžovalo výborne, len na to došlo už dosť ľudí, takže zo začiatku sa čakalo aj desať minúť na vleku. Všetko bolo fajn, niečo som aj nafotil, natočil, dieťaťu sa v tom mraze (už ľudskejších -7) darilo výborne. Celý natešený som dolyžoval medzi poslednými a vybral sa do koliby po zvyšok. A tam som pri pohľade na kočík zmeravel a spýtal sa: kde máme foťák? Lepšie povedané, celú tašku s foťákom aj kamerou.
Od momentu nechápavých pohľadov ostatných, som sa s nimi aj rozlúčil. Keď som si predstavil, že taška sa nejakým záhadným spôsobom dostala preč z kočíka, ktorý bol stále strážený, a nie je tam aspoň 2 hodiny… neveril som, že by sa mohla niekde objaviť. S hlavou plnou budhistických myšlienok (neviazať sa na materiálne statky a tak.) som sa išiel pozrieť na miesto činu. Popýtal som sa v okolitých stánkoch s pocitom, že som nesmierny idiot. Ja, čo nikdy nenechám notebook či foťák ani v kufri auta na desať minút, nezabezpečím tašku s foťákom v kočíku. A pritom všetky ostatné tam ostali. Maník z horskej služby na nás len smutne pozrel a pripomenul, že nie všetci sa tam chodia rekreovať.
Večer tým pádom dostal kyslastý nádych. A to sme pri tom intenzívne pracovali aj na príprave programu, nakoľko sme potrebovali zabezpečiť slávnostné finálne superstar. Správne tipujete, niekto, tentoraz Jane Rose, mala narodeniny. Prípravy nakoniec slávili úspech. Len Veronika V, tentoraz ako Adela, a ja ako Pi(y?)co, sme sa museli zaobísť bez kamery. A unikátne vystúpenia všetkých zúčastnených si odnášame v našich hlavách 🙁 Inak ďakujem všetkým za podporu a dobrú náladu!
Prišlo neutešené ráno, ku ktorému sa pridal nepokojný Kukov spánok, zvyšky alkoholovej otravy v hlave a tik, keď som chcel vybrať foťák pri dobrom svetle… Lenže ešte nebol koniec. Pri prehadzovaní Tomášovho boxu na lyže z nášho na ich citróna, som z čista jasna našiel moje hodinky spred roka!! Dokonca išli – a presne (odporúčam firmu Casio…). Prežili v boxe rok a nejaké tie mrazy do -15.
Viem, že hodinky nie sú bohvieaká náplasť za stratu zvyšnej techniky, ale musíte uznať, že takáto zhoda okolností zodvihne náladu! Všetkých pochopiteľne napadlo, že o rok hádam nájdeme aj kameru a foťák. My sme sa vybrali smerom do Trnavy, ale zvyšok ešte išiel lyžovať do Mýta.
Kúsok pred Zlatými Moravcami mi zavolala Andrea. Ani sa jej to nepodarilo na prvý pokus (dať ma na hlasný odposluch) – to už som začal niečo tušiť. Správne! Našli tašku – aj s kamerou aj s foťákom!!! Lepšie povedané, Sýkorka sa nevzdala a po obehaní všetkých lokalít sa vybrala nakoniec ešte aj za vlekármi. A tí ju mali. Týmto by som chcel vysloviť verejné uznanie za ich prístup a čestnosť – zaväzujem sa, že budem tento príklad šíriť ďalej! V neposlednom rade skladám klobúk pre Sýkorkou, ktorá sa jednoducho nevzdala ako ja a zašla aj do tých najvzdialenejších dverí!
Morálne ponaučenie je zrejmé – nestrácajme vieru v slušných ľudí a zabudnime na štatistiku v bulvári a médiach. A drobná rada na záver: dajte si kartičku s kontaktom na seba do každej batožiny…
Toto sú hrdinovia – nálezcovia: [thumb:3150:l]
A kúsok prírody: [thumb:3158:l]

Meníme kalendár

Otrepané je tvrdenie, že čas letí. Jeden z mnohých nových zážitkov bolo pre mňa zistenie, že pri Kukovi má zase aj minúta veľký význam! Posúďte sami:

  • Každou minútou hojdania skoro 8kg „krpca“ sa násobí vynaložená energia a nepriamo úmerne exponenciálne klesajú fyzické sily
  • Každá minúta jeho plaču ma trápi a núti k tvorivosti a empatii – prečo plače a ako mu pomôcť
  • V neposlednom rade, každá minúta jeho šťastného úsmevu vynahradí aj hodiny plaču!

Kuko nám rastie ako z vody, hoci sa k nej dostal iba pri kúpaní. Hoc čisto živený statočným slovenským materským mliekom, nepasterizovaným, rastie nám zo dňa na deň. Najmä po dlhšom dni plnom pracovných stretnutí sa mi zdá, že je očividne väčší. A vnímavejší. A pozornejší. A šikovnejší. A… skrátka, nadšený tatino 🙂
Odkedy sa naučil posadiť sa s malou dopomocou, veľmi rád a často upažuje ruky, aby sme mu k tomu pomohli. Nedávno objavil aj to, že nohy sa dajú zodvihnúť a tak na ne dočiahnuť. Nehovoriac o jeho občasných príhovoroch, kde ma veľmi mrzí, že tento jazyk sme sa ako cudzí na škole neučili!

Ešte k štatistickým údajom. Naposledy sme ho vážili doma, 1. januára, kedy sa dopracoval na 7.5 kg. Nakoľko ho máme obidvaja „v rukách“ (pravidelným nosením sa človek naučí…), rozhodne odvtedy pribral. Pre istotu som ho odfotil aj v bugine, aby sme mali čo porovnať onedlho, keď tam už bude sedieť sám.

Táák, ešte si daj poldeci a bude 7000g!

Verte, neverte, dieťa nám za posledných, lepšie povedané prvých, dvanásť tyždňov nazbieralo presne dvanásť centimetrov! Kontrola správnosti – 62 cm je aktuálna štatistika. A k tomu treba pripočítať 6950 g čistej váhy, s plienkou bez problémov sedem kíl 🙂 Kamil sa naštartoval a zanechal za sebou už aj hranicu dvoch „šatanov“.
Na vysvetlenie. 1 Šatan = 3,3 kg (toľko váži náš kocúrik, minule sa na mňa smutne pozrel a vyliezol na digitálnu váhu potom, ako sa dovážil ja…). Takže nedávno mal Kuko presne dva šatany = 6,6 kg…
Tento rast je sprevádzaný aj zvyšujúcou sa aktivitou. Minule sa mu podarilo, opakovane, prevrátiť sa z brucha na chrbátik. Onedlho, aby sme mu zháňali ohrádku. Rozhodne aj viac vníma a nielen mamim prsník. Hoci ten mu chutí najviac, keď neostane nič (a nikto) iný, tak si sosne aj z fľašky odo mňa. Večerníček v televízii mu zatiaľ veľa nehovorí, zato Davis Cupom bol unesený a skoro kvôli nemu spadol z postele, ako vyvracal hlavu, aby videl Domina ničiť Chorvátov.
Z ničoho nič sme sa ocitli v decembri, čo je aj termín pravidelného Bubobálu, kde sme nemohli chýbať. Pochopiteľne, museli sme prispieť aj nejakou fotografiou. Tentoraz sme prišli s recesistickým seriálom „Ľuboš, kde mám zájazd ja?“. Schválne, či nájdete, čo sme zväčšili a poslali!

Kamilko, DVA mesiace!

Základné štatistiky:

Výška (teda, skôr dĺžka…): 7t – 57, 2m – 60?!
Váha. 7t – 5750g, 2m – cca 6kg?!

Vysvetlivky:

  • 7t: siedmy týždeň, návšteva u doktorky
  • 2m: dva mesiace za nami, merania u nás doma

Kamilko nám utešene rastie. Aktuálne si nastavil aj praktický denný režim, kedy v noci spí aj štyri hodiny, papá krátko a hneď zaspí. Prebúdza sa až ráno, keby spúšťa aj ostatné biologické potreby. Večer je pohoda tiež, pomáha mi pestovať chrbtové svalstvo (skákaním na fit lopte). Nedávno sa zastavil aj u mňa v práci. Zatiaľ má skrátený pracovný úväzok 😀 Na prefeminizovanom štvrtom poschodí spôsobil celkom zaujímavé reakcie….

Obvzlášť si všimnite fešácke rifle, ktoré mu zabezpečili moji zlatí kolegovia!

50|3|1|||

(Sýkorkine) Smolenice, 16-17.11.2005

Ešte sme sa nestihli úplne spamätať z akcie „letisko“ a už sa blížil termín nášho výletu na Smolenický zámok. Samozrejme, okrem príjemného výletu s Kukom za hranice Bratislavy, nemohla chýbať ani skrytá časť celej akcie. Nakoľko sme už prakticky profíci, nikto sa v záplave emailov nepomýlil a všetci sme to na Sýkorku perfektne zahrali – nič netušila do poslednej chvíle.

59|1||

Začali sme prípravnou akciou u nás – všimnite si prvé z fotiek. Ďalšie prípravy už nafotené nie sú, veď ani neboli také zaujímavé… Zato samotný výlet rozhodne stál za to. Nechýbala ani trocha improvizácie, ako návšteva Tesca v Trnave, keďže sme zabudli na tortu. Našťastie, potreba kávy bola uveriteľným argumentom!
V Trnave sme sa zastavili aj v strede mesta, na prvý pohľad náhodne. Ale my sme cielene hľadali inštitúciu, ktorú našla Ľubka na webe. Inak škoda svetla, slnko vždy zašlo keď som našiel vhodnú kompozíciu.
Západoslovenské múzuem – takmer som dostal infarkt, keď som našiel na tabuli oznam, že múzeum je zavreté cez víkend a cez sviatky… Predstavte si to: múzeum, ktoré je otvorené len cez pracovné dni do piatej. Chvíľu som mal pocit, že som z iného sveta, keď chcem, aby boli otvorení aj v čase, keď majú voľno bežní zamestnaní ľudia. Našťastie, časy sa zmenili, len tabuľa nie. Privítali nás milé panie, ktoré nás formálne upozornili, že fotiť sa nemá, ale na druhej strane na nás oči vyvaľovať nechcú… Kuko teda zavítal v skorom veku aj do vedomostnej ustanovizne, zobral to po svojom, bez rozpakov si vypýtal jesť 🙂
Na Sýkorku sme to nahrali perfektne, ona netušila o expozícii starých fotoaparátov, ale my áno. Operatívne sme s ňou spravili interview. O čom sme nevedeli, bola expozícia „Maroko očami geológa“. Fotografie z cesty po exotickej zemi. Nechcem byť príliš kritický, ale zhodli sme sa jednohlasne na tom, že radšej sme mohli spraviť galériu z našich indických fotiek…
Ešte rýchlo obed, kde mám len jeden komentár – konečne by sa naši prevádzari mohli naučiť, čo to znamená nefajčiarsky priestor!

Smolenice – zámok. Uvítanie bolo typické (Andrea by povedala, že blízkosť Hlohovca sa prejavila). Na recepcii: „Vy ste tá Sýkorová? A vy ste došli?“ (so správnym trnavským prízvukom, tvrdým ako diamant). Večeru sme si objednávali tri dni vopred emailom (na ich žiadosť). Lenže, …, no, nemal im ho kto vytlačiť… Takže sme skončili pri štandarde.
Našťastie, po mrazivom uvítaní sa to už len zlepšovalo. Ubytovali sme sa v hradnej veži, večeru nám dali, dokonca naservírovali v salóniku, naozaj sa nemáme na čo sťažovať. Kočík sme vyniesli, od stredoveku sa výťah očakávať nedá 🙂

Ale späť k tajnej úlohe. Aby to nebolo také jednoduché, pred odovzdávaním podarúnkov sme pripravili drobnú súťaž. Vyslovene objektívnym spôsobom pomocou počítača, sme vylosovali troch hráčov – Janka sa zhodou okolností ocitla medzi nimi! 😀 Súťažilo sa v ochutnávaní rôznych tekutín a pochutín. Hádam len perlička z konca: čokoláda s masoxom. Dobrú chuť!
No a nakoniec veľké prekvapenie: Janka vyhrala!!

Až úplne na konci, keď sme jej začali gratulovať, pochopila, že sme to celé pripravili. A my sme sa (ja teda určite) tešili z úspešného prekvapenia – uvidíme, čo bude nabudúce?

Sadenie Lipy, 13.11.2005

Správna (slovenská) tradícia hovorí, zasaď strom, postav dom, sploď syna, ak sa dobre pamätám. Nie, že by som dal až tak na tradície, ale akosi sa pomaly napĺňa. Ak si teda odmyslím, že byt som vlastnoručne nestaval (okrem nábytku), a lipku zabezpečil Zdeno s kolektívom; tak by sme to celkom mali, však?

V nedeľu 13. novembra sme sa zišli na Hrubej Lúke, aby sme symbolicky zahrabali novú lipku, ktorá nás bude, ako všetci dúfame, odteraz tešiť dlhé roky – decká sa po nej budú liepať a my s pohárikom vína v jej tieni vychutnávať dôchodky (skoro ako reklama na DSS…).

Uvítanie lipky bolo štýlové, Gabikin príhovor to presne vystihol (len sa nedochoval jeho prepis). Napokon každý prihodil kúsok zeminy zlatou lopatkou – pochopiteľne, dali sme ju do ruky aj Kamilovi, ale zrejme sa rozhoduje pre intelektuálnu dráhu (veľmi ju zvierať nechcel…).
60|1||

Strýco z Amériky došél!

Tak, nie úplne strýco, ale tá Amerika platí. Konečne sme mohli u nás privítať aj kamarátov z poza veľkej mláky. Aby neprišlo k omylu, hovoria po slovensky, rovnako ako aj ich deťúrence. Snažia sa vyrovnať populačnú explóziu chlapcov v našom okolí dvoma rozkošnými dievčatkami.
Nakoľko mali náročný návštevný program, netrápili sme ich len doma, ale vytiahli aj na jesennú prechádzku na Kolibu. Pochopiteľne, nebudeme chodiť na CocaColu, ale čajík, lokše, varené vínko!
Skrátka a dobre, pozdravujeme Kisovcov, ešte musím vyhrabať linku na ich web, potom to aktualizujem, sľubujem.
58|1||

Kto nás prišiel pozrieť

Len stručne k novej galérii. Odkedy sme sa nasťahovali, tak sa snažím návštevy u nás fotiť (jednoducho povedané, dokumentujem, kto koľko zje :-)). V poslednom čase sa to samozrejme ešte zintenzívnilo, aj keď treba skromne uznať, že to je dané skôr Kamilom…
A aby som nemusel vyrábať stále ďalšie galérie kvôli pár fotkám, pridal som jednu všeobecnú medzi kategóriu „u nás doma“.

55|1||

Tajná akcia Letisko/Milanovci


……
Tu orol, tu orol! Pozor, pozor, dešifrovali sme tajnú správu! Pripravte sa na tajnú akciu! Miesto činu je prísne strážené, nepodceňujte situáciu! Stretneme sa na obvyklom konšpiračnom mieste, kde dohodneme detaily…

Áno, ako ste už iste postrehli, ide o ďalšie prekvapenie pre niekoho z indiánov. Tentoraz sme museli od začiatku prekonávať informačné embargo, nakoľko hlavní aktéri sa snažili svoje aktivity utajiť. Lenže našim zvedom neunikne nič, nieto ešte takáto významná udalosť. Naší drahá kamaráti sa odleteli zobrať priam do Paríža. Aby to nemali také ľahké, pripravili sme pre nich prekvapenie priamo na bratislavskom letisku. Bohužiaľ, na tomto mieste sa musíte uspokojiť len s fotoreportážou, ale môžem vás ubezpečiť, že VV zase žiarila a výsledok určite bude bodovať v budúcoročnom ZTZ!
56|1||

Atmosféru si skúste predstaviť sami:

  • V dave čakajúcich (pristávajú 4 lietadlá) sa nachádza naša výprava s kočíkom v strede
  • Nad hlavami farebný dvojjazyčný transparent s výstižným heslo
  • VV uvádza reláciu a komentuje dianie do mikrofónu
  • Napätie stúpa, turisti sa tmolia, postupne vychádzajú z bezcolného pásma
  • Našich novomanželov nenápadne kontrolujeme telefónom (čakajú na kufre…)
  • Už sú tu! Z kazeťáku sa ozývajú prvé tóny svadobného pochodu
  • VV a kamera už naháňajú hviezdy dnešného večera a zaznamenávajú prvé dojmy (svadobná noc a pod.)
  • Pristávajú prvé konfety
  • Gratulácie, hodnotné dary (prehľad slovenskho bulváru, tangáče, …)
  • Fotografie z každej strany
  • Počas gratulácií príde aj na pesničku láska moja de si?
  • Svadobný tanec priamo v letištnej hale, okoloidúci/stojaci len vyvaľujú oči
  • Pred halou pristáva svadobný koč s plechovkami a srdiečkami
  • Ešte šampanské a môžeme zaveliť na odchod!

Jeseň 2005, smejem sa hlasno

Kvízová otázka: komu patrí hláška „smejem sa hlasno“?

Pre našu generáciu pomerne ľahká otázka. Nechcem povedať, že mladšiu, akosi rýchlo zastarávame 🙂 Ale vážne, kto teda:
a) raťafák Plachta,
b) ruky rukaté,
c) Valentín?

No ale k tomu, prečo ma to vôbec napadlo. Melancholické jesenné počasie síce motivuje k rozjímaniu, ale bol to Kamil. On sa totiž dnes, presne šesť týždňový, na nás usmieval a prvýkrát aj nahlas zasmial! Postupne si rozširuje repertoár, už to nie je len spánok, kŕmenie, rozhadzovanie končatinami a rumádzganie. Len článok o kvantovej fyzike ho zatiaľ nezaujal…
Medzičasom ďalej objavujeme (staro)nové miesta v Blave, kde sa zhromažďujú rodičia s deckami. Konkrétne sad Janka Kráľa za Auparkom sme stihli ešte počas posledných slnečných dní.
Pravdu povediac, farebné scenérie, ktoré priniesla jeseň so svojim svetlom, lístím a atmosférou, ma lákali fotiť už cestou na obed v práci. Na Kolibe, ale ani v Krematóriu som neodolal, veď posúďte sami…
52|1||

Pri upratovaní fotiek som našiel ešte pár nepublikovaných. Tieto sú zo slávnostného otvárania mosta Apollo, kde sme Kuka ešte v bruchu trénovali na nové zvuky.
51|1||

Hranica 5kg!

Rýchla správa:
Práve som sa z dobre informovaných zdrojov dozvedel, že Kamil práve pokoril hranicu piatich kilogramov, pre exaktných ľudí mal presne 5080 g. Trochu sa aj natiahol na 54 cm. Podľa odborníkov je rast primeraný, priam nadštandardný. Doktorka bola spokojná, tentoraz sa ju dokonca ani nepokúsil očúrať (že by aj toto bola príčina takého hodnotenia?).

Akokoľvek, tento moment si spolu s faktom, že sa po 1. mesiaci posunul aj v klasifikácii na ďalšie miesto, zasluhuje aj novú galériu pre fotky:
50|1||

Mnohí sa ma už od začiatku pýtajú, na koho sa Kamil podobá. Ja si osobne myslím, že najviac na Kamila Slimáka a ostatných novorodencov podobnej váhy. Keby vám takéto vysvetlenie nestačilo, ani polovtipná poznámka, že ak nie na poštára, tak je to jedno, pridal som pár historických fotiek na porovnanie:
49|1||

1. mesiac

Teda, presnejšie povedané, štyri týždne.
Pôvodne som sa trochu rozpísať. Detailne rozobrať pocity novopečených rodičov. Zážitky, čo všetko nám krpec predviedol a kade sme ho povláčili. Lenže pôvodný zámer nahradil prozaickejší. Kamil si vybral svoju večer na „nočné melódie“, čo v preklade znamená (v preklade pre tých, čo to ešte neabsolvovali, rodičia to už poznajú) tíšenie dieťaťa rôznymi metódami. Už odskúšanými, ale aj novými, kreatívne vymyslenými v tom okamihu.
Príroda to zariadila neoblomne. Plačúce dieťa má jednoducho najvyššiu prioritu. Niekedy sa pri tom musím natočiť na kameru. Dnes totiž celkom fungovala metóda, že som „plakal“ s ním. Nahrať a pustiť mu jeho vlastný plač sa minulo účinkom. Ale bučanie s ním sa, pozoruhodne, ujalo 🙂
Nemôžeme sa ale sťažovať. Toto bol len drobná daň za to, aký bol spokojný a ukážkový už niekoľko dní. V pohode prežil výlety a návštevy. A mimoriadne sa mu páči na balkóne. Klesajúca teplota ho vôbec nerozhádže, skôr by som povedal naopak. Ak už raz vonku zaspí, tak mu to vydrží niekoľko hodín.

Ako tak počúvam, idem sa mu ešte venovať… Do galérie ešte pridám pár fotiek (ak mi to teda láskavo dovolí), aj mesačné „meranie“. Nech sa páči:
48|1||

Pozor, už pomaly otvorím novú galériu, táto s označením „pôrod“ dosť rýchlo zastaráva… Pre lepšiu orientáciu som ešte na úvodnú stránku pridal priame odkazy na najpopulárnejšie galérie – s Kamilom na čele!

Web technology upgrade

Ospravedlňujem sa za anglický titulok, ale vyšiel kratší… Skrátka a dobre, zmenil som verzie coppermine gallery a wordpressu na webe. Plánoval som to už dlhší čas, ale stále ma odrádzal problém so šablónami pre wordpress.

Medzi verziou 1.2 (pôvodná) a 1.5 (terajšia) sa podstatne zmenil systém šablón (systému pre zmenu vizuálu). Nanešťastie, upraviť zaužívaný štýl „Human Condition“ bola dosť otrocká práca, ktorá sa mi ani veľmi nedarila. Nakoniec som sa pohrabal vo výsledkoch súťaže a našiel novú, rdc* tému. A keďže to večer vyzeralo ešte na to, že malý bude spať v pohode, pustil som sa do práce.

  • Vyrobiť lokálnu repliku živého webu (testovacie prostredie) – odporúčam, vždy sa niečo pokazí
  • … to znamenalo aj rozbehať virtuálny apache server, keďže tých prostredí mám už nejako veľa (a začína mi to dosť pripomínať prácu…)
  • Coppermine bol bez problémov, test v pohode, tak som to dal na web
  • WordPress – samotný upgrade, žiadny problém (až nečakane pri tých všetkých pluginoch a pod.
  • Themes – šablóny: a ide sa na to. Nebolo až také bolestivé, len som musel trochu „googlovať“, aby som tam dostal aj kalendár, linky a pod. T.j. rozšíril som pôvodné menu vpravo.
  • Natešený som to odskúšal – a dal na web.

Pomaly som si myslel, že by som si išiel drhnúť zuby (to je v mojom prípade aktuálne aspoň 15-20 min…). Ale Kamil usúdil, že s odbitím polnoci začína poznávať svet. A k tomu som si spomenul, že by som mal otestovať aj frontpage (úvodnú stránku), ktorá je naviazaná aj na wordpress. Pozrel som si ju a hneď mi došlo, že tak skoro spať nepôjdem, aj keby všetci ostatní spali.

Nakoniec som to rozbehal, veď dúfam, že nikto nenašiel žiadny problém. Chvíľu som musel ešte lokalizovať súbory, prerobiť frontpage do UTF-8 (a vyhodiť môj skvelý konverzný kód, s ktorým som sa lopotil pred rokom). Potom upraviť phpPoll, aby vizuálne trochu zapadli ankety na prvú stránku. A pochopiteľne aj UTF-8.

Ešte pohľadať a spustiť nové killing machines proti spamu (komentáre, track backs, referrers… je to des všetky automatické systémy na zasviňovanie webu).

A môžem konečne dať na web aj ďalšie fotky a nový príspevok…

P.S.
Dúfam, že ste zaregistrovali aj drobný skript na úvodnej stránke, ktorý počíta, koľko sa už tešíme s Kamilom (naozaj sa tešíme, ponocovanie nie je taký významý prvok 🙂 ).

Druhý týždeň

Zatiaľ stále počítame iba týždne, ale veľmi rýchlo sa blíži prvý mesiac. Rozhodne, ak to bude mať takýto spád. Mám pocit, že sa toho deje stále viac a viac. Kamil k tomu tiež prispieva svojim dielom. Ja totiž rád ponocujem, ale asi by som nenašiel dnes motiváciu ostať hore do štvrtej…
Kamilko je zlatý, úplne ukážkový v prítomnosti akejkovek návštevy. Pomimo sa zase trochu pokúša vychovať aj rodičov, so striedavými úspechmi. Dnes v noci sa ale prekonával, môžem zodpovedne potvrdiť porovnania intenzity zvukov motorovej píly a detského plaču. V týchto momentoch príde ku slovu aj internet a ubezpečenia, že to je úplne normálne, skrátka taká adaptácia na nový svet 🙂 Dúfam, že to nevyznieva tragicky, nie je to také hrozné. Teda, pre mňa, keď ešte mám dovolenku. Ľubka musí popritom kojiť, čo je rozhodne menšia sranda na začiatku. Dúfam, že sa aspoň trochu dospí, kým mi malý za chrbtom odfukuje (práve má asi 20m pauzu na spánok).

Ale odbočíme od plačlivej témy k dôležitejším informáciam. Podľa posledných meraní z piatka (= 12 deň) pribral Kamil od pôrodnice 610 g, čiže mal 4350 g. Mi nehovorte, že by ste ani vy necítili hrdo, pri pohľade na prekvapenú doktorku! Trochu sa aj natiahol na 52,5 cm. Mám hmlistý pocit, že ešte budeme testovať maximálny objem Navetty (vanička na kočíku).

Okrem týchto radostí sme sa snažili využiť aj sympatické počasie. Tak sme s ním pobehali okolie, ale aj Miletičku, či motokáry… Pozrite si to v galérii, stálo to za to!

48|1||

Týždeň za nami

Prvý týždeň
Ani sme sa nenazdali a už má krpec za sebou týždeň, odkedy sa volá Kamil… Ťažko robiť štatistiky za tých pár dní. Raz spí ako zarezaný a nič ho nezobudí, inokedy gúľa očami, mece sa, hľadá polohu a vôbec, komunikuje. Nechcem ho veľmi prechváliť, lebo vždy po návšteve, na ktorej alebo počas ktorej, je ukážkový, sa dostaví bruchabolenie či čkanie. Presnejšie zhodnotenie bude možné až pri druhom, takže si chvíľu počkajte 🙂 Papá ako správny Valibuk. Dokonca možno až príliš rýchlo, takže sa mu potom čká. Ale to je asi tak to najhoršie, čo sme stretli, takže by som povedal, že máme veľké šťastie…
Pomaly si zvykáme na spánkovú depriváciu. Hoci aj to je závislé od toho, ako s nami cvičí malý. Takže pozdravujem všetky mamičky na „dovolenke“ a chápem, ako môže deň uplynúť tak rýchlo. My sme tu dvaja a máme čo robiť. A v hlave mi trčí zoznam, čo všetko by som chcel stihnúť…
Inak základné úkony sú v pohode, len prebaľovanie sa skomplikovalo, odkedy sme mu nasadili poštolky. Sem tam dudlík ako náhrada prštekov (pozdravujem zubárku). Vtipné je, že špeciálny anatomický silikónový – … – je nanič, oveľa lepší je prachobyčajný latexový.
Kvôli tomu čkaniu ho musíme držať pokiaľ možno vo zvislej alebo naklonej polohe. Asi príde na rad aj klokanka. Zaujímavé je, že v kočíku nemal problém s ničím a pokojne spinkal aj na rušnej ulici, aj na rozbitom chodníku.

Pomaly sa blíži čas jedenia (myslené na všetkých), takže pokračujeme nabudúce. Zvyšok si pozrite v galérii, kde som pridal pár fotiek. 48|1||

Kamil, vitaj medzi nami

Nový dátum do rodinného kalendára je: 25. septembra 2005!

Najnovší príspevok do rodinnej vetvy Slimákovcov je Kamil. Veríme, že toto meno je aj slovenské aj vcelku neošúchané. Zároveň vyhovuje aj náročným požiadavkám na symetriu 🙂 Ale nie o mene som sa chcel baviť. To som už len popletený z celého tehotenstva, kedy to bola téma č. 1 všetkých známych. Pohlavie a meno. Hoci, kým je zdravý, nezáleží na pohlaví a už vôbec nie na mene…
Poučení a vybavení potrebným materiálom sme sa v noci okolo pol tretej vybrali do nemocnice po neklamných známkach rozbiehajúceho sa pôrodu. Na pôrodnom oddelení sme sa ocitli ako v súkromnom sanatóriu – nikto iný práve v tom čase nerobil, takže personál počtom prevyšoval čakateľky aj s oteckami. Prvú fázu som, podľa očakávania, strávil na stoličke vonku, kde sa mi takmer podarilo zaspať… Ďalej to už bolo ako z príručky: stopovanie kontrakcií, predýchavanie, sprcha, prechádzka po chodbe. Vyskúšali sme aj loptu, ale tentoraz sa neujala. Jemná masáž krížov mala rozhodne väčší účinok. A najmä sprcha.
Pravdu povediac, Ľubka znášala prvú pôrodnú dobu tak dobre, že ešte okolo siedmej ráno ma posielali domov sa najesť. Vraj, aby som im tam neodpadol – keďže by sa to mohlo pretiahnuť až do šiestej večer. Nikam som nešiel, vybavený sójovými a margot tyčinkami… Neskôr sa sestra priznala, že ona čakala pôrod oveľa skôr, najmä keď som odstopoval okolo 2:30 min. medzi kontrakciami. Ale takéto postrašenie vraj účinkuje veľmi dobre 🙂
Takže sme sa pripravili na ešte horšie bolesti a dlhočizné čakanie. Pred ôsmou prišla sestra spraviť monitor, ale vtom prišla kontrakcia, po ktorej sa personál naštartoval. O päť minút sme boli na sále a do ďalších desiatich bol krpec na svete. Teda, krpec ako krpec, 3880 gramov žiadna bantamová pôrodná váha nie!
Skrátka a dobre, ukážkový pôrod, nad ktorým sa všetci nadchýňali. Ale najmä obidvaja hlavní aktéri – Ľubka aj Kamil to zvládli v pohode. Nasledujúce dve hodiny nám dal párkrát aj dosť zreteľne najavo, že pľúca mu fungujú 🙂 (skúšam si teraz predstavovať spánok v noci…).

Ešte pred pár dňami som si predstavoval, ako po návrate z pôrodnice sadnem okamžite k počítaču a začnem publikovať. Ale to som nerátal s tým, aký spánkový deficit budem mať. Takže fotky pristáli v galérii až so štvorhodinovým neskorením… 🙂
48|1||

Chaos s webom

Ufffff

Po ročnej prevádzke došlo na zmeny…

Výber webhostingu

Teraz som si naozaj užil posledných pár týždňov. Teraz nemám na mysli iné, osobnejšie a dôležitejšie okolnosti. V súvislosti s ročným výročím web stránky som jej chcel dopriať viac miesta. Pustil som sa do pátrania, nakoľko pôvodný webhosting (Zoznam web) flexibilitou neprekvitá, jeho ponuka končí na 500MB. Odkázali ma na reálneho poskytovateľa tejto služby, teda Active24 (pôvodne servery.cz… konsolidácia trhu sa prejavuje aj tu).
Síce som s nimi nemal zlé skúsenosti, všetko chodilo ako malo a dostatočne rýchlo. Lenže sa to prejavuje aj na cene, ktorá je pri väčších kapacitách niekde mimo. Oproti tomu som našiel množstvo iných hostingov so širšou ponukou služieb (funkcií ako SSL, cron a pod.), za menej peňazí. Povedal som si, treba to vyskúšať. Skoro som skončil na pipni.cz, lenže historky o nedostatku miesta na fórach ma odradili. Okrem toho, upgrade z 500MB na 750MB by ma nevytrhlo (za rok som už na skoro 400MB a to ešte čakáme Habakuka…).
Rozhodnutie padlo na podporu slovenského podnikania. Websupport.sk. Bolo mi jasné, že idem od veľkej firmy k malým podnikateľom registrovaným niekde v malom mestečku na Slovensku: ale veď takto by to malo aj fungovať, nie? Ústretovejší prístup a teoreticky neobmedzená kapacita.
Pokračovať v čítaní „Chaos s webom“

19.8.2005: ZTZ 2005

Zlatý Televízny Zub 2005
Slávnostné vyhlásenie tohto významného, priam sa odvažujem tvrdiť najvýznamnejšieho ocenenia tvorcov náučno-populárno-romanticko-dobrodružných relácií, sa odohralo v jeden príjemný a slnečný piatkový večer.
Po siahodlhých prípravách, komplikovanej logistike, pri nadštandardnom utajení a nasadení všetkých zúčastnených, sa nám podarilo nadmieru úspešne zvládnuť bohatý program, dokonca aj s neplánovanými dodatkami. Pozdravujeme aj všetkých, ktorí sa zúčastnili iba na diaľku a pomohli aspoň točiť mlynčekom za dobré počasie (Anči, Noro aj s ťavami). Chcel by som poďakovať aj Ďurimu za to, že sa mu z Tibetu podarilo zorganizovať aj svoj vlastný príchod na oslavu, dokonca tak, že sa odtiaľ nemusel ani pohnúť. Ak tomu náhodou nerozumiete, rozhodne si pozrite fotky:
47|1||

Ako sa patrí na správnu akciu, na konci sú aj titulky, kde by som chcel poďakovať:

  • Ľubke – za modelovanie fantastickej hlavnej ceny a budenie ráno po nočnej práci
  • Sýkorke – za obrovské množstvo nápadov a e-mailovú organizáciu
  • Andrei – za nevysýchajúci zdroj bonmotov a zháňanie a dodávku materiálu
  • Máriovi – za vysokú angažovanosť, zháňanie materiálu a číslic, a v neposlednom rade za správne určenie mier oslávenkyne a mizerný odhad jej veku
  • Jane – za zvýšenie umeleckej hodnoty nášho hudobného prejavu o 200% a zvládnutie akademikov pri voľbe víťaza
  • Radovi – za promptné vybavenie nočnej pyrotechniky a zhostenie sa úlohy kameramana večera
  • Tomášovi – za prípravu techniky, fotky a najmä „upratanie“ oslávenkyne v inkriminovanú hodinu preč z domu (vďaka patrí aj všetkým ostatným rodinným príslušníkom!)
  • Jakubovi – za prekonanie samého seba a oblečenie si pionierskej šatky (mno, veď chcel ísť večer von…)
  • Ďurimu – za obetavé obetovanie vlastného brata pre účely show
  • Martinovi – za to, že sa obetoval a nechal vyobjímať namiesto Ďuriho (hádam to nebola až taká obeť :-))
  • Norovi – za ponuku dodávky tiav a nočné spojenie s Mekkou
  • Anči – za podporu a vyverklíkované počasie
  • a…
  • samozrejme Simone – za bravúrne zvládnutie šokov a vžitie sa do roly VV… (aj ten bazén stál za to!)

Jednoducho, kto nebol, nevie si ani predstaviť o čo prišiel! A my sme si zdvihli poriadne latku pre budúce razy…