Nová galéria – Koken

Celú stránku som vlastne založil kvôli fotogalérii. Kedysi som hľadal PHP alternatívy a skončil som na Coppermine. Párkrát som si overil na Gallery2, ZenPhoto a iných, že migrácia mi nestojí za to. Hoci tabuľkový dizajn je v responzívnom svete slušne povedané nepraktický. Rovnako problém s full size downloadom a pod.

Nakoniec ma inšpiroval kolega (M.D.) a tak som konečne objavil Koken. Robí presne to, čo má – sync s Lightroom, lightbox, responzivita, download, unlisted albumy. Paráda!

Koken slimáci

Pisal sa rok 1988

A my sme sa balili na základnej škole…

Vďaka obetavým záchranárom sa podarilo uchovať skvost na VHS z roku 1988 -jedny z posledných dní 8.C na ZŠ L. Novomestského 61 v Karlovke:

[flashvideo file=video/8c_1988-ZS.flv /]

Zatiaľ ide o „RAW“ verziu bez akýchkoľvek dodatočných úprav – časom sa k tomu hádam dostanem 🙂

Jupiter

Prechadzam sa pri Seneckych jazerach po polnoci, chladnejsi novembrovy vecer. Po slnecnom dni ostala bezoblacna obloha plna hviezd. Ako dierka v tmavom platne ziari Jupiter. Pamatam si ho spred roka, vtedy ho boli plne noviny. S presnymi koordinatmi, kedy presne ho bude vidiet. A pritom tam visel pol noci. Ako dnes.
Pozorovali sme ho spolu s mamou z NOU izby, niekedy spolu, inokedy len ja z balkona.
Pacil by sa Ti aj dnes, mami. Vzdialene tajomno a nedotknutelnost hviezd nepominie. Rovnako ako spomienky…

Ivan Slimák: 1.7.2010 – 80 = 1.7.1930

Ospravedlňujem sa za matematický titulok, raz darmo, škola sa prejaví. Okrem toho mi to pomáha sa odosobniť, aby som neskĺzol do prílišnej sentimentality. Práve som sa prehrabal archívom nascanovaných fotiek a diákov. S narastajúcim vekom som čím ďalej vďačnejší tatinovi, koľko toho kedysi nafotil.

[thumb:7851:1]

Hádzanie lopty na Hrebienku – prešlo ťažko uveriteľných 29 rokov, ale stále sa mi to vynára ako živá spomienka. Nie je to tak dávno, čo som si mnohé pripomenul pri triedení fotiek mamy. K tatinovi sa vraciam po dlhšom čase, naposledy sme to spracúvali ešte pre darčekový kalendár…

Dnes si pripomíname nedožitých 80 rokov Ivana Slimáka, môjho tatina. Iné označenie mi k nemu akosi nepasuje. Hoci je to 14 rokov odkedy máme ďalší dôvod chodiť do krematória, ostane pre mňa ten istý tatino. Myslím, že by ho nadchla dnešná foto a video technika. Veď vďaka nemu sme mali stredoformátovú Yashicu, potom Minoltu, aj super-8 kameru (hej, scanovanie tých filmov ma ešte len čaká…). A tak si môžem porovnať čo kedysi parkovalo v Karlovke pred domov, ako sa nahradili sklenníky Zaresu námestím. A hlavne výlety – Vysoké Tatry, Bulharsko, Juhoslávia. Nikdy sme nemali doma auto – namiesto toho sme chodili na dovolenku raz za rok lietadlom! Odvtedy mám rád cestovanie, vlakom osobitne. Do Tatier to bolo pekných 6.5h, prakticky celodenný výlet.

Nielen fotky sú katalyzátor spomienok. Cez víkend sme maľovali izbu – a to bola tatinova vyhlásená špecialita. Maľovať sme chodili celej rodine. Myslím, že raz potešil mamu novým náterom kuchyne týždeň pred Vianocami… Vŕtačku, ktorou som práve niečo sekal, doniesol ešte zo službky v Nórsku. Možno keby chodieval niekomu murovať, tak mám doma viac kelní, ja mám šatník plný skrutiek, hmoždiniek, valčekov a náradia.

Ale hlavne mnohé steny nám lemujú knižnice. Poznávacie znamenie u tatina v pracovni bola stena, ktorú kompletne zaberala knižnica. Obdivovala ju aj doktorka z pohotovosti, ktorá ma tam vyšetrovala. Pamätám si to ako dnes, lebo mi okrem iného predpísala poldeci pepsicoly denne na žalúdok… Dodnes nie som schopný odísť z kníhkupectva bez knihy.

Nechcem byť sentimentálny a rozoberať otázky, čo by bolo keby. Môžem sa cítiť urazene na celý svet, prečo musím zblízka spoznávať niektoré choroby – ťažko tým niečo zmením. Vráťme sa teda k posolstvu do mamy, že máme spomínať a nie plakať – napríklad pri výbere fotiek z archívu, tentoraz na tému Ivan Slimák!

Čestné uznanie literárneho fondu pre mamu za rok 2009

Mal som dnes vzácnu príležitosť zúčastniť sa každoročného udeľovanie cien literárneho fondu – ceny Jána Hollého a Mateja Bela. Vonkoncom nezaslúženú príležitosť. Na rozdiel odo mňa, mama si túto poctu zaslúžila vrchovato. Jej miesto bolo medzi ozajstnou elitou prekladateľov na Slovensku.
Fascinovalo ma, ako mama rozmýšľala o jazykoch, ich štruktúrach a hľadala spôsoby, ako nájsť medzi nimi ekvivalenty. Aj pri mojich začiatočníckych skúsenostiach s prekladom (áno, Oto Hardič som ja) mi je jasné, že preklad, to nie je nahradenie slov inými slovami. Mnohí zúfalci zodpovední najmä za štítky na výrobkoch, prípadne moderné obrázkové knižky pre deti, si to bohužiaľ myslia. Veď prečo by si nezarobil synovec, keď má taký dobrý prekladací program…
Až dodnes som nevedel správne pomenovať priepastné rozdiely medzi prekladmi. Na odovzdávaní cien nás p. Žitný, predseda výboru Sekcie pre umelecký preklad, upozornil na Novalisovu definíciu. Vyhľadal som si ju na webe a dovolil posunúť z češtiny do slovenčiny:

Novalis rozlišuje na jednej strane preklad gramatický, čiže preklad v obvyklom slova zmysle, ktorý vyžaduje „veľmi veľa učenosti, ale len logické schopnosti“, ďalej definuje preklad pozmeňujúci a nakoniec preklad mýtický, t.j. preklad „najvyššej úrovne“, ktorý nám sprostredkuje nie „skutočné umelecké dielo, ale jeho ideál“. Oproti prekladom, ktoré viac či menej kopírujú originál, alebo ho imitujú, tu stavia preklad, ktorý usiluje o preniknutie do skrytého života diela, rozvíja to, čo ani sám autor nerozvinul; takýto preklad prerastá do zápasu o iný obsah, ktorý bol vo veci skrytý a nedostal v texte náležitý priestor“.

Odteraz sa mi pri slove mýtický vybavia fascinujúce rozhovory o zákutiach uvažovania autorov, ktoré mama odhalila, študovala ich, obracala a nakoniec z nich dostala jadro. Prapôvodnú autorovu myšlienku. A boriť sa s textami, ktoré boli písané maďarsky, ale autor sám priznal, že myslí po nemecky – ďakujem pekne!

Literárny fond udelil mame za rok 2009 čestné uznanie za preklady diel Pétera Nádasa, Paralelné príbehy I. – III. a Pétera Esterházyho Žiadne umenie a Pomocné slovesá srdca. Osobitne Paralelné príbehy, trojzväzkový kolos predstavoval svojské vyvrcholenie tvorby. Prvé výtlačky doniesla mame redaktorka do nemocnice práve v deň, keď išla na neurochirurgickú operáciu. Príznačné, nakoľko sa mama posledné dva roky strachovala, či to stihne dokončiť. Neslobodno zabudnúť ani na vydavateľstvo Kalligram, s ktorého zásluhou sa vôbec mohli mnohé preklady realizovať.
Udelenie čestného uznania od Sekcie umeleckej literatúry (cena Jána Hollého) spolu s cenou Mateja Bella za rok 2006 skompletovalo sekcie Literárneho fondu…

Spolu s Tomášom by sme sa chceli poďakovať ešte raz všetkým zodpovedným, porote, redaktorom a vydavateľstvu. Mama si to hrdinsky vybojovala.
[thumb:7769:l]

Upgrade once again…

Zasa raz aktualizácie

Doba pokročila, takže som sa už musel odhodlať aktualizovať SW, ktorý je na pozadí slimaci.sk. Takže som si zase raz oprášil skúsenosti s PHP, MySQL, kódovaniami a pod. a dostal obidva základné runtimy na aktuálne verzie:
– WordPress – 2.9.2
– Coppermine – 1.4.26
s tým, že som ich aj zmigroval na mysql 5.0 a konečne zladil všetko na UTF-8.

2 večery pri PC (reálnom aj virtuálnom) a trpezlivosť zo strany rodiny…

enjoy

Škôlka – Kamilko na ZRPŠ vystúpení

Prvé video…

Dostali sme od kamarátov záznam (aj) Kamilka, ako vystupujú v škôlke. Už mi to nedalo, tak som dointegroval do wordpressu prehliadač na flash-video. Výsledok je tu:

[flashvideo file=video/skolka_zrps_2010.f4v /]

Úpravy rodokmeňa

Informácie… informácie… stále ich je viac a viac. Len ako stíhať všetko aktualizovať? Nerobím to ani so statusom na facebooku, nieto ešte spravovať web stránku. Aspoň občas fotky sa podaria. Obdivujem všetkých blogerov ani nie kvôli obsahu, ale že si na to nájdu čas. Hej, aj ja som trávil hodiny nad denníkom počas VŠ. Lenže to bolo akosi menej záväzkov…

Fotky, blog, facebook – klasika. Na poslednom mieste je záložka z web stránky „rodokmeň“. Veď hej, toto nie je z kategórie denná aktualita. Lenže raz za čas sa naozaj mení. Bohužiaľ, tentoraz som si vyskúšal funkciu pridať novú udalosť „Death“. Veru, informácie o mame sa týmto stali verejnými – tohto za bežných okolností naozaj nedožijete, aspoň v ponímaní systému GedView.

Nahrobny kamen

Ďakujeme všetkým za spomienky!

Trochu s odstupom by som chcel aj verejne poďakovať všetkým, ktorí nás podporili a spomínali na mamu. Či už osobne alebo na diaľku alebo v duchu, verím, že mama n nás zanechala hlboké stopy, ktoré len tak nevyprchajú.

Rád by som upozornil aj na jeden nový článok, ktorý je zároveň odpoveďou pre všetkých, ktorí si odo mňa vypýtali príhovor p. Szigetiho z pohrebu:

http://www.salon.eu.sk/article.php?article=1340-dostojnost-tvorivej-pokory-nekrolog

 Ešte raz vďaka,

 dD

Rozprávka IT

Pozadie: raz počas vianočného relaxovania v decembri 2005 som sa trochu zamyslel, prečo sa tak často stretávam s dezilúziou odberateľov IT riešení. Tento text skončil archivovaný dovtedy, kým som ho nenašiel pri hľadaní pokladov pre reč na mamin pohreb…

Kde bolo, tam bolo. V krajine, kde sa piesok lial, voda sypala a nikto nemal problémy s počítačom. Každý bol šťastný a spokojný, nikomu sa nič nestratilo, všetko bolo vždy dokončené včas a fungovalo bez problémov. Áno, aj takúto krajinu si vieme predstaviť. Stačí si uvedomiť, že stále sa môžeme porozprávať s pamätníkmi, ktorí zažili éru úplne bez počítačov. Myslím, bez počítačov aké si predstavujeme dnes. Ručné počítadlá nás sprevádzajú už stáročia.

Počítače nie sú nevyhnutnosť. Rovnako ako páví chvost nie je životná nevyhnutnosť. Lenže evolúcia je neúprosná a neumožňuje nám zastať na jednej úrovni a tešiť sa z nej donekonečna. Tak ako páví samci chtiac-nechtiac zväčšujú svoje ukážkové chvosty v snahe presvedčiť viac partneriek, rovnako si aj my sami na seba kladieme vyššie a vyššie požiadavky. Chceme žiť pohodlnejšie, cestovať rýchlejšie, relaxovať netradičnejšie a … zarábať viac ako ostatní, aby sme si mohli výdobytky užiť.

S rastúcim počtom a zložitosťou objavov, vynálezov, riešení a rozširovaním možností, sa zrýchľuje trend špecializácie. Od čias delenia na lovcov a zberačky, sme sa dostali k nespočítateľnému množstvu povolaní a odborností. Nepriamo úmerne klesá aj naša schopnosť pochopiť viac či menej vzdialené oblasti. Pokles percenta tých, čo by boli schopní si opraviť niečo v motore auta, za posledných dvadsať rokov je typickým príkladom.

Časový stres sa zvyšuje, hoci dĺžka dňa, v princípe aj vek, sú konštanty. Jednoducho chceme stihnúť viac. Máme viac možností, preto v nás rastie pocit, že o niečo prichádzame, ak to nemôžeme stihnúť. Cesty sa zlepšujú, autá zrýchľujú, až natoľko, že je ťažké si niekedy uvedomiť, že z Blavy do Košíc sa to za hodinu autom stihnúť jednoducho nedá. Rovnako nerozumné je snažiť sa vysvetliť automobilovým návrhárom, že ak by pridali pár kolies navyše, možno by sa to predsa len podarilo. Alebo by sme možno nemuseli v zákrutách brzdiť. Pri niečom takom zažitom ako sú autá, prípadne stavba domu, vieme pomerne ľahko zhodnotiť absurdnosť podobného počínania (hoci, kto staval, asi sa už divil, ako mohli v starovekom Ríme postaviť Koloseum, keď dnes nevedia nainštalovať kuchyňu).

Počítače nás v každodennom živote sprevádzajú možno dvadsať rokov. A aj to len rozvoj sietí (internet, mobilné, …) za posledných desať rokov priniesol víziu, že všetko je dostupné hneď a všade. Vzhľadom na enormný marketingový tlak dodávateľov a poskytovateľov je ľahké jej podľahnúť. Lenže je len málo príkladov väčších rozdielov, ako je medzi reklamou a realitou. Ani univerzálnym čističom jedným ťahom vodný kameň z vane nezotrieme, ani najmodernejšie technológie vždy nefungujú a už vôbec nie je možné ich nasadiť mávnutím čarovného prútika (ponuka pre spolužiakov Harryho Pottera samozrejme platí!).

Jeden z Murphyho zákonov tvrdí, že aj v tom najjednoduchšom počítačovom programe je aspoň jedna chyba. Aj v takom, ktorý má len 3 riadky (minimálne tá, že nič užitočné nerobí…).  Vo všeobecnosti platí presne to, čo s autami. Len rozdiel v počte súčiastok nie je možno niekoľkonásobok, ako pri škodovkách, ale niekoľko rádov.  Nové autá majú dokonca vlastnú diagnostiku… ale, ako rýchlo dostanete auto zo servisu späť a v akej kvalite?

V momente, keď zložitosť problému (auta, stavby domu, počítačovej aplikácie, štátneho rozpočtu) prerastie možnosti chápania jedného človeka, akokoľvek geniálneho, začínajú ťažkosti. Je nutná synchronizácia a odovzdávanie informácií, na to potrebujeme štandardizovať pojmy a formy, na to potrebujeme metodiku, ako to robiť a udržiavať, musíme sledovať zmeny v zadaniach a ich dopady na všetkých zúčastnených, niekto musí dozerať na to, aby sa to všetko dodržiavalo. Ani toto všetko nás neuchráni pred nespokojnosťou s výsledkom, ktorý je drahý, iný, ako sme čakali a ešte k tomu aj neskoro. Musíme nasadiť ďalších, ktorí budú študovať históriu, vyhodnocovať a hľadať možnosti, ako postupy zlepšiť.

Znie to desivo? Je to desivé. Ale je možné nájsť aj pozitívne stránky. Znižujeme výrazne mieru nezamestnanosti, najmä absolventov a kvalifikovaných pracovníkov.  Privádzame ku šťastiu majiteľov dodávateľských spoločností, či už nekonečnou potrebou zvyšovania výkonu železa, alebo dopĺňaním zbierky aplikácií a platforiem o nové a určite krajšie, rýchlejšie, ľahšie spravovateľné, užívateľsky prítulnejšie a jednoduchšie prispôsobiteľné.

Ani oblasť počítačov sa nevyhýba svojim svätým grálom. Každý šéf prevádzky potajomky sníva o krištáľovo čistej architektúre, ktorá sa bude dať zakresliť niekoľkými obdĺžnikmi, počet čiar reprezentujúcich závislosti z nej nespraví abstraktný obraz a navyše všetci dodávatelia (interní aj externí) budú spoľahliví a väčšina telefonátov nebude v noci pri problémoch ale o vianočných darčekoch.

Na strane vývoja, t.j. internej softvérovej firmy, platí to isté, čo aj pre akýchkoľvek iných dobrodruhov na trhu. Všetci snívajú o zadaniach, ktoré budú mať vnútornú logiku, nebudú sa meniť a budú fungovať aj o niekoľko rokov, hoci sa situácia na trhu zákazníka totálne zmení. Zadania nebudú chodiť v nesúrodých balíkoch, ale konsolidované, aby bolo možné navrhnúť a realizovať ich v rámci jednej peknej škatuľky.

Rozdiel medzi realitou a rozprávkou je najmä ten, že v rozprávke je jasné, kto je dobrý a kto vlk. V skutočnosti máme maslo na hlave všetci, nielen povestný slimák na parôžkoch. Kričanie na stavbyvedúceho, že ak sa okamžite nepustí do strechy, hoci sa práve finišujú základy, rozhodne nepomôže výslednému produktu. Podobne, ako pri snahe postaviť desať domov s jednou partiou, bude dokončený prvý minimálne za desaťnásobok normálneho času. Požiadavky na architekta, stavbyvedúceho, či majstra sú väčšinou jasnejšie definované a aj kontrolovateľné – ak niekto dodal zlé tehly, je dosť nerozumné ich použiť, rovnako ako deklarovať celý čas úspechy a pri kontrolnom dni strechy zakryť stavbu radšej plachtou.

… bola svadba a žili šťastne, až kým nepomreli. Ja si vždy pomyslím, že koniec rozprávky je vždy pri svadbe, lebo sa nikto neodváži domyslieť, na koľko kompromisov museli obidve strany pristúpiť, aby to „kým nepomreli“ nebolo príliš blízko!

-dD- Vianoce 2005

Majove vône Tatier

Zase prešiel rok. Nudná fráza, len čo je pravda. Stáva sa to každý rok 🙂 Rozčuľovať sa nad plynúcim časom je praktická výhovorka. Rozhodne, bude stále platná. Na druhej strane sú pozitívne tradície. A pri tých vôbec nevadí, že sa opakujú hoc aj každý rok. Jednou z nich sa stáva pravidelný krátky výlet do Vysokých Tatier, zhruba na začiatku mája. Dlhé roky sme s našimi chodievali do Tatier, konkrétne do Starého Smokovca. Pre mňa majú Tatry osobitné čaro, veď zo značkovaných chodníkov som nebol len niekoľkých (je ich tak málo, že by som ich mohol vymenovať!). Tradícia kombinácie mora a hôr sa trochu vytratila, ale teším sa, že pomaly sa to otáča.

Tentoraz sme sa ocitli na Štrbskom Plese – v hoteli Baník. SOREA, možno sa opakujeme, ale títo odborári majú aspoň nejakú predstavu o podpore pobytov rodín s deťmi. Na rozdiel od ostatných kongresových hotelov majú napr. detský kútik. Kto má deti, ocení :))

Počasie sme detailne sledovali na shmu.sk, model Aladin – ale tentoraz som naozaj rád, že to nakoniec vyšlo inak! Najmä sobota bola ukážková, teplé slnko, žiadny vietor. Oplatilo sa skontrolovať novinky  na Skalnatom plese. Chápem, že treba robiť niečo pre turistov, ale v tomto som konzervatívny… načo rozširovať zjazdovky, keď zázemie dole sa prakticky nemení? Hej, sú tu nové apartmánové domy na predaj… ale niektoré služby končia o 16h. Ako sa dá takto podnikať? Pohodlne, „Tatransky“. Aby som nebol len zlý, stretol som aj veľmi milé a ústretové predavačky, ktoré sa mi snažili zohnať šatku, ktorú nemali. Ale celkový duch je naozaj v hlbokej minulosti. Keď si spomeniem, ako to vyzeralo v malom Zakopanom. Davy ľudí, ale nie hore v horách, ale dole! Takto si to predstavujem…

OKi, fotky sú na webe, končím v hotelovom bare, kde som našiel voľné wifi 🙂

[thumb:7302:1]

Letne reminiscencie v zalahach snehu

S trochou času na dovolenke a pár adresármi v notebooku, sa mi poradilo konečne dať pár fotiek z letnej dovolenky na web. Vitajte na Sicílii…

[thumb:7113:l]

Necelé dva týždne strávené na pláži v kempe/bungalovoch neďaleko Catanie. Jednoduché ubytovanie, ale zato takmer rovno na pláži, Kukino tam mohol odbehnúť aj sám – na nezaplatenie. Sezóna v septembri pomaly končila, takže žiadne davy turistov, prázdna pláž (resp. naša, iné vyzerali horšie), ale krásne slnečno s jednou prehánkou.

Sicília je na kúpanie (pozor na medúzy), na pozeranie (pozor na množstvo pamiatok), na turistiku (pozor na zmeny nadmorskej výšky), na lyžovanie (videli sme na fotkách, ale na sopke musí stáť za to!). Okrem toho nie je taká malá – ale dá sa prejsť krížom autom po diaľnici za pár hodín. Diaľnice asi navrhla mafia… u nás by to nikto v takej pustatine nezvládol (Catánia – Palermo… cestou kde nič, tu nič, len samý most a tunel).

Veď si pozrite fotky, darilo sa nám zvládať kombinovaný režim – kúpanie + cestovanie po pamiatkach po okolí. V aute bola klíma, takže si tam Kukino ešte aj dobre pospal, možno lepšie, ako v chatke. Lietadlom je to kúsok, vrelo odporúčam. Len nie luxusný rezort…!

Kukino na lyžiach

Dlhý čas ubehol od posledného príspevku… Nezanevrel som na web, ani som neprešiel na iné nástroje s fotkami! Picassa, Facebook – fajn, ale svoje fotky a údaje chcem mať u seba, status a diskusie môžu byť aj na niečom spoločnom 🙂

[thumb:7106:l]

Konečne sa nám podarilo po dvoch nevydarených sezónach ísť normálne lyžovať. Aspň na predĺžený víkend v rámci testu pred jarnými prázdninami. Doteraz sme skúšali na Kukinovi len jednoduché pripínacie lyže, ale to nie je ono. Nedajú sa normálne ovládať – to už asi zdedí Emilko 🙂 Ale tentoraz išlo do tuhého. Kamilko je tvrdá nátura, niekoľko pokusov o zapojenie ho do kolektívnych, resp. organizovaných, akcií bolo dosť neúspešných. Skrátka, chce to robiť po svojom. Akceptovať trénera je (dúfam, že len zatiaľ) nemysliteľné – asi by mal pocit (Kamilko, nie tréner), že by stratil úplne tvár, keby mal poslúchať príkazy… kto to kedy videl, však áno!

Nie je to úplne nemožné, dosť nás prekvapilo, keď začal chodiť zo škôlky s anglickými slovíčkami, dokonca sa pýta na niektoré veci ako sa povedia v cudzej reči. Viac by ste pochopili náš úžas, keby ste počuli ako my, že na prvých hodinách angličtiny ani nechcel byť prítomný, nieto sa ešte zapájať do výučby…  Preto sme nezanevreli na pokusy a išli lyžovať.

Lanovky ho bavia od detstva, takže nalákať ho na veľké kopce s nimi nebol problém. Už aj cestu zvládajú v pohode, kamaráti si našich rozoberačov domácnosti tiež zvykli (teda, nedali sme im na výber :)).  Zábava začala, keď som išiel do požičovne. Kamilko sa pozrel na topánky, že nie, on si ich bude skúšať len vonku! A už vôbec nie prilbu! Ale… začínam mať skúsenosti: lakonická otázka, či chce ísť na lanovku pomohla v oboch prípadoch! 🙂 Aby som to skrátil, vybavili sme ho lyžami, topánkami, prilbou a vyhnali na cestu za chatkou…

A odvtedy vyháňal on nás, že sa chceme ísť lyžovať! Ešte nič ho nechytilo až tak, aby s tým pílil uši už od rána a hrnul sa von. Očarujúce 🙂 Postavil sa na lyže a stál – neprepadával ani dozadu ani dopredu… Skrátka sa s tým narodil. Vtipnejšie to začalo byť, keď sme začali skúšať pluh, chytanie kolien a podobné finty, ako sa naučiť lyžovať. V zásade sme neuspeli ani jeden zo šiestich, teda, Kukino rád jazdil s niekým iným, ale pluhovať, ani za svet. Detstské pásy ho bavili – žiadny problém sa naučiť na nich chodiť.

Celá story má aj pokračovanie. Týždeň po víkende sme sa vybrali na jarné prázdniny na Donovaly. Lyže požičané, prilba na hlave… pásy fungujú – ale pluhovať? Ani za svet! Skúšal som to hodinu. Nakoniec som ho nechal, nech sa chytí paličiek, aby sme zišli k chate – a zrazu pri väčšej rýchlosti začalo všetko fungovať! Pluhovanie, kolená…! Takže riešenie sa našlo: väčšia rýchlosť 🙂

V rámci rodinnej tradície som to využil na druhý deň a zobral ho na výlet lanovkou na Zvolen, Nová Hoľa. A keď už sme boli hore, načo chodiť lanovkou späť, no nie? Takže Kukino týždeň potom, ako sa postavil do klipsní, zlyžoval so mnou celý kopec. Podľa mapky to je zjazdovka dlhá cca 2100m, prevýšenie 447m. Veď už bol v kočíku aj na Lukovej na Chopku, tak, prečo nie? :))

0ščadnica po anglicky MMVIII.

Po anglicky? Väčšinu asi napadne anglické počasie. Teda hmla, dážď, sychravo. Na Kysuciach by to nebolo vôbec prekvapujúce. A minulý rok to tu aj podobne vyzeralo. Ale tu ide o takmer doslovný výklad. Konkrétne k ubytovaniu v Oščadnici, kam sme sa po roku vrátili v rovnakom týždni.

Majiteľ nazval chatku „Chalet Le Pré“ (horská chatka na lúčke). Inšpirovaný Veľkou Britániou ju aj vybavil takmer všetkým dovozom odtiaľ. Nábytok, spotrebiče, sanita, kľučky, dokonca aj zásuvky (kto asi kolaudoval?) sú z importu. Okrem tých zásuviek, ku ktorým treba adaptéry, to inak prispieva k veľmi príjemnému bývaniu. Nechýba tu nič – terasa, trávnik, bicykel na požičanie… Tento rok dokonca pribudla trampolína, čo prakticky vyrieši akýkoľvek problém s voľným časom pre deti (druhé riešenie, DVD, tu je tiež… nehovoriac o internete).

[thumb:6989:l]

Praktická poznámka k trampolíne. Len nedávno sme kupovali Kukovi bicyklík. Predaj bol priamo v dome, kde bývali majitelia – zaoberajú sa distribúciou detských preliezok, trampolín, pieskovísk a pod. Pri šiestich (!!) deťoch to je spojenie praktického s užitočným 🙂 Práve oni nás upozorňovali, že práve trampolína je vec, ktorá sa najneskôr omrzí zo všetkých – a funguje aj pre dospelých. Po necelom týždni môžem potvrdiť!

To by sme mali ubytovanie – dá sa len odporúčať! Za chrbtom mi tu šuští umývačka riadu a keby mi bolo už príliš teplo, tak si zbehnem k chladničke, nech mi vypľuje ľadové kocky… Vírivku vonku nestíham, ledva stačím kopírovať fotky.

Otázka, kam v lete v Oščadnici? Napríklad lanovkou na Dedovku a tam vyskúšať pár atrakcií. Bohužiaľ len zopár, lebo polovicu už od minulého roku zrušili – vyzerá to na tunel/bankrot v dohľadnej dobe, čo je smutné. Dúfajme, že to rozchodia. Bobová dráha je najdlhšia na Slovensku (vraj) a naozaj stojí za to. Myslel som si, že sa Kuko bude báť, ale pri ňom ani netreba brzdiť..

[thumb:7021:l]

Tento rok dokonca skrátili aj lanovú dráhu, lebo víchrica strhla niekoľko stromov, takže sme si dali len krátku vyhliadkovú trasu:

[thumb:7057:l]