Majove vône Tatier

Zase prešiel rok. Nudná fráza, len čo je pravda. Stáva sa to každý rok 🙂 Rozčuľovať sa nad plynúcim časom je praktická výhovorka. Rozhodne, bude stále platná. Na druhej strane sú pozitívne tradície. A pri tých vôbec nevadí, že sa opakujú hoc aj každý rok. Jednou z nich sa stáva pravidelný krátky výlet do Vysokých Tatier, zhruba na začiatku mája. Dlhé roky sme s našimi chodievali do Tatier, konkrétne do Starého Smokovca. Pre mňa majú Tatry osobitné čaro, veď zo značkovaných chodníkov som nebol len niekoľkých (je ich tak málo, že by som ich mohol vymenovať!). Tradícia kombinácie mora a hôr sa trochu vytratila, ale teším sa, že pomaly sa to otáča.

Tentoraz sme sa ocitli na Štrbskom Plese – v hoteli Baník. SOREA, možno sa opakujeme, ale títo odborári majú aspoň nejakú predstavu o podpore pobytov rodín s deťmi. Na rozdiel od ostatných kongresových hotelov majú napr. detský kútik. Kto má deti, ocení :))

Počasie sme detailne sledovali na shmu.sk, model Aladin – ale tentoraz som naozaj rád, že to nakoniec vyšlo inak! Najmä sobota bola ukážková, teplé slnko, žiadny vietor. Oplatilo sa skontrolovať novinky  na Skalnatom plese. Chápem, že treba robiť niečo pre turistov, ale v tomto som konzervatívny… načo rozširovať zjazdovky, keď zázemie dole sa prakticky nemení? Hej, sú tu nové apartmánové domy na predaj… ale niektoré služby končia o 16h. Ako sa dá takto podnikať? Pohodlne, „Tatransky“. Aby som nebol len zlý, stretol som aj veľmi milé a ústretové predavačky, ktoré sa mi snažili zohnať šatku, ktorú nemali. Ale celkový duch je naozaj v hlbokej minulosti. Keď si spomeniem, ako to vyzeralo v malom Zakopanom. Davy ľudí, ale nie hore v horách, ale dole! Takto si to predstavujem…

OKi, fotky sú na webe, končím v hotelovom bare, kde som našiel voľné wifi 🙂

[thumb:7302:1]

Letne reminiscencie v zalahach snehu

S trochou času na dovolenke a pár adresármi v notebooku, sa mi poradilo konečne dať pár fotiek z letnej dovolenky na web. Vitajte na Sicílii…

[thumb:7113:l]

Necelé dva týždne strávené na pláži v kempe/bungalovoch neďaleko Catanie. Jednoduché ubytovanie, ale zato takmer rovno na pláži, Kukino tam mohol odbehnúť aj sám – na nezaplatenie. Sezóna v septembri pomaly končila, takže žiadne davy turistov, prázdna pláž (resp. naša, iné vyzerali horšie), ale krásne slnečno s jednou prehánkou.

Sicília je na kúpanie (pozor na medúzy), na pozeranie (pozor na množstvo pamiatok), na turistiku (pozor na zmeny nadmorskej výšky), na lyžovanie (videli sme na fotkách, ale na sopke musí stáť za to!). Okrem toho nie je taká malá – ale dá sa prejsť krížom autom po diaľnici za pár hodín. Diaľnice asi navrhla mafia… u nás by to nikto v takej pustatine nezvládol (Catánia – Palermo… cestou kde nič, tu nič, len samý most a tunel).

Veď si pozrite fotky, darilo sa nám zvládať kombinovaný režim – kúpanie + cestovanie po pamiatkach po okolí. V aute bola klíma, takže si tam Kukino ešte aj dobre pospal, možno lepšie, ako v chatke. Lietadlom je to kúsok, vrelo odporúčam. Len nie luxusný rezort…!

Kukino na lyžiach

Dlhý čas ubehol od posledného príspevku… Nezanevrel som na web, ani som neprešiel na iné nástroje s fotkami! Picassa, Facebook – fajn, ale svoje fotky a údaje chcem mať u seba, status a diskusie môžu byť aj na niečom spoločnom 🙂

[thumb:7106:l]

Konečne sa nám podarilo po dvoch nevydarených sezónach ísť normálne lyžovať. Aspň na predĺžený víkend v rámci testu pred jarnými prázdninami. Doteraz sme skúšali na Kukinovi len jednoduché pripínacie lyže, ale to nie je ono. Nedajú sa normálne ovládať – to už asi zdedí Emilko 🙂 Ale tentoraz išlo do tuhého. Kamilko je tvrdá nátura, niekoľko pokusov o zapojenie ho do kolektívnych, resp. organizovaných, akcií bolo dosť neúspešných. Skrátka, chce to robiť po svojom. Akceptovať trénera je (dúfam, že len zatiaľ) nemysliteľné – asi by mal pocit (Kamilko, nie tréner), že by stratil úplne tvár, keby mal poslúchať príkazy… kto to kedy videl, však áno!

Nie je to úplne nemožné, dosť nás prekvapilo, keď začal chodiť zo škôlky s anglickými slovíčkami, dokonca sa pýta na niektoré veci ako sa povedia v cudzej reči. Viac by ste pochopili náš úžas, keby ste počuli ako my, že na prvých hodinách angličtiny ani nechcel byť prítomný, nieto sa ešte zapájať do výučby…  Preto sme nezanevreli na pokusy a išli lyžovať.

Lanovky ho bavia od detstva, takže nalákať ho na veľké kopce s nimi nebol problém. Už aj cestu zvládajú v pohode, kamaráti si našich rozoberačov domácnosti tiež zvykli (teda, nedali sme im na výber :)).  Zábava začala, keď som išiel do požičovne. Kamilko sa pozrel na topánky, že nie, on si ich bude skúšať len vonku! A už vôbec nie prilbu! Ale… začínam mať skúsenosti: lakonická otázka, či chce ísť na lanovku pomohla v oboch prípadoch! 🙂 Aby som to skrátil, vybavili sme ho lyžami, topánkami, prilbou a vyhnali na cestu za chatkou…

A odvtedy vyháňal on nás, že sa chceme ísť lyžovať! Ešte nič ho nechytilo až tak, aby s tým pílil uši už od rána a hrnul sa von. Očarujúce 🙂 Postavil sa na lyže a stál – neprepadával ani dozadu ani dopredu… Skrátka sa s tým narodil. Vtipnejšie to začalo byť, keď sme začali skúšať pluh, chytanie kolien a podobné finty, ako sa naučiť lyžovať. V zásade sme neuspeli ani jeden zo šiestich, teda, Kukino rád jazdil s niekým iným, ale pluhovať, ani za svet. Detstské pásy ho bavili – žiadny problém sa naučiť na nich chodiť.

Celá story má aj pokračovanie. Týždeň po víkende sme sa vybrali na jarné prázdniny na Donovaly. Lyže požičané, prilba na hlave… pásy fungujú – ale pluhovať? Ani za svet! Skúšal som to hodinu. Nakoniec som ho nechal, nech sa chytí paličiek, aby sme zišli k chate – a zrazu pri väčšej rýchlosti začalo všetko fungovať! Pluhovanie, kolená…! Takže riešenie sa našlo: väčšia rýchlosť 🙂

V rámci rodinnej tradície som to využil na druhý deň a zobral ho na výlet lanovkou na Zvolen, Nová Hoľa. A keď už sme boli hore, načo chodiť lanovkou späť, no nie? Takže Kukino týždeň potom, ako sa postavil do klipsní, zlyžoval so mnou celý kopec. Podľa mapky to je zjazdovka dlhá cca 2100m, prevýšenie 447m. Veď už bol v kočíku aj na Lukovej na Chopku, tak, prečo nie? :))

0ščadnica po anglicky MMVIII.

Po anglicky? Väčšinu asi napadne anglické počasie. Teda hmla, dážď, sychravo. Na Kysuciach by to nebolo vôbec prekvapujúce. A minulý rok to tu aj podobne vyzeralo. Ale tu ide o takmer doslovný výklad. Konkrétne k ubytovaniu v Oščadnici, kam sme sa po roku vrátili v rovnakom týždni.

Majiteľ nazval chatku „Chalet Le Pré“ (horská chatka na lúčke). Inšpirovaný Veľkou Britániou ju aj vybavil takmer všetkým dovozom odtiaľ. Nábytok, spotrebiče, sanita, kľučky, dokonca aj zásuvky (kto asi kolaudoval?) sú z importu. Okrem tých zásuviek, ku ktorým treba adaptéry, to inak prispieva k veľmi príjemnému bývaniu. Nechýba tu nič – terasa, trávnik, bicykel na požičanie… Tento rok dokonca pribudla trampolína, čo prakticky vyrieši akýkoľvek problém s voľným časom pre deti (druhé riešenie, DVD, tu je tiež… nehovoriac o internete).

[thumb:6989:l]

Praktická poznámka k trampolíne. Len nedávno sme kupovali Kukovi bicyklík. Predaj bol priamo v dome, kde bývali majitelia – zaoberajú sa distribúciou detských preliezok, trampolín, pieskovísk a pod. Pri šiestich (!!) deťoch to je spojenie praktického s užitočným 🙂 Práve oni nás upozorňovali, že práve trampolína je vec, ktorá sa najneskôr omrzí zo všetkých – a funguje aj pre dospelých. Po necelom týždni môžem potvrdiť!

To by sme mali ubytovanie – dá sa len odporúčať! Za chrbtom mi tu šuští umývačka riadu a keby mi bolo už príliš teplo, tak si zbehnem k chladničke, nech mi vypľuje ľadové kocky… Vírivku vonku nestíham, ledva stačím kopírovať fotky.

Otázka, kam v lete v Oščadnici? Napríklad lanovkou na Dedovku a tam vyskúšať pár atrakcií. Bohužiaľ len zopár, lebo polovicu už od minulého roku zrušili – vyzerá to na tunel/bankrot v dohľadnej dobe, čo je smutné. Dúfajme, že to rozchodia. Bobová dráha je najdlhšia na Slovensku (vraj) a naozaj stojí za to. Myslel som si, že sa Kuko bude báť, ale pri ňom ani netreba brzdiť..

[thumb:7021:l]

Tento rok dokonca skrátili aj lanovú dráhu, lebo víchrica strhla niekoľko stromov, takže sme si dali len krátku vyhliadkovú trasu:

[thumb:7057:l]

Taliansko MMVIII

Pre veľký úspech sme si aj tento rok zopakovali návštevu u Simoni a Gaie. Tentoraz trochu komplikovanejšie, najprv sme sa zastavili pri Ríme. Keďže som skoro tri dni behal po hoteli na konferencii, Ľubka s detičkami otestovali rôzne možnosti v hoteli. Bohužiaľ nebolo až tak pekne, aby sa dal tráviť čas pri bazéne, takže vyhrával notebook s Lolekom a Bolekom.

V piatok večer sme sa zbalili a vybrali už po notoricky známej ceste smerom do Pontínie. Už sme tam boli štvrtý rok po sebe, to je pomaly ako chodiť na chatu… V sobotu sme si užili aj trochu mora, hlavne Kuko so Sárou. Rozumeli si bez problémov, hoci po sebe kričali jeden taliansky druhý po slovensky. Podobne ako Ľubka trénovala taliančinu s miestnymi. U Maura sme vyskúšali klasické špeciality (pastu, argentínsky steak…).

[thumb:6982:l]

Večer klasický taliansky obraz. Ukecali sme všetkých, aby s nami išli na večeru o niečo skôr, ako chodia obvykle. Takže sme boli takmer sami v reštike okolo ôsmej večer. Keď sme asi o pol jedenástej odchádzali, práve sa zaplnila rodinami s deťmi.

Na druhý deň už úplne štandardizovaný obraz: pobaliť, kúpiť čerstvé mozarelly, k Simone na kávu a na letisko. Na letisko, bohužiaľ, to isté, čo minulý rok. Vtedy nás poslali od security dať do batožiny kufor s mozarellami. Tentoraz batoh, kde sme zabudli vreckový nožík… Ale detičky zvládli let fantasticky, žiadny problém.

Pár fotiek zo záhrady:

[thumb:6986:l]

[thumb:6988:l]

Minojske poviedky II.

[thumb:4215:l]
Tak si teda vyberte 🙂 Znacka je z Paleonchory na juznom pobrezi. Pozicali sme si auto a tak brazdime aj dalej, ako je Chania. Je to podstatne lepsie, ako ist spolocne autobusom na vylet – tam sa Kuko nevyspi, takto to zvlada uplne skvelo. Aj pokrutene cesty v horach, ktore sa podobaju na vystup na Ostrvu z Popradskeho plesa – len autom. Ocarujuce dedinky na juhu to vsetko vynahradia. Su ovela autentickejsie, ako hotelovy sever. Menej ludi, menej vln, viac zazitkov. Medzicasom totiz zacalo tak fucat, ze sa v mori pri hoteli ani kupat neda, takze mame o dalsiu vyhovorku hliviet menej.
Zapacilo sa nam to dokonca tak, ze si auto poziciavame o den viac a ideme pozriet este na vychod. Fotky z dnesneho okruhu budu stat za to, len vsetko ma svoj cas 🙂 Zatial si pozrite vylet do Knososu a vychod slnka, kvoli ktoremu som sa vytrepal na plaz pred siestou… a trcal tam do pol osmej, kym sa slnku uracilo naozaj vyjst.
Inak ziadne zmeny, varia skvelo. Vlastne jedna ano, stihacky nad hotelom vystriedal vrtulnik. Zlate NATO 😉

Minojske zapisky I.

Príjemné babie leto z teplej Kréty prajeme 🙂

Možno sa vám už podarilo z pár nových fotiek identifikovať ďalší cieľ potuliek po európskom kontinente. Toto [thumb:4153:l] je severné pobrežie Kréty, neďaleko Chanie. Ak by niekto chcel závidieť slnko, tak sa choďte pozrieť do Blavy, tam je vraj rovnako 30 stupňov. Ale asi nikto nespochybní, že na pláži je asi lepšie. Ešte tu aj pofukuje vetrík, takže žiadny úpäk sa nekoná. Dokonca vetra je občas toľko, že nás ani do mora kvôli tým vlničkám nepustia, tak sa máčame v hotelovom bazéne. Až neprirodzený luxus po predošlých dovolenkách, ale zážitky pre Kuka ako stvorené. Zvláda to s prehľadom, či to je cesta lietadlom, autobusom, alebo len tak prechádzka po mestečku Platanias. Už sa zabýval aj v hotelovej izbe.
Veľmi sme sa nikto neskamarátili s komármi, keby ich sem vyviezli z Devína, tak tam neostane ani jeden. Nič na ne veľmi nefunguje, ani miestne recepty, tak sme museli využiť mechanické zábrany (sieťka z kočíka pasuje bez problémov aj na postieľku…).
Len tak sedieť pri bazéne by ale popieralo podstatu dovolenky = spoznávanie novej krajiny. Takže sme skočili miestnou hromadnou dopravou do Chanie popozerať Benátsky prístav. Tam nás odchytil miestny reštauratér, ktorému slovenčina nerobila žiadny problém. A očividne ani ďalších 11 jazykov, ak sa dobre pamätám! Srandista a potvrdil reputáciu miestnych – nie sú otravní, ponúknu služby, ale bez problémov rešpektujú aj odmietnutie alebo iný názor. Bez problémov sa dá dohovoriť po anglicky, až je to trápne, lebo nás to nenúti investovať energiu do skúšania gréčtiny…

Aby som však nenapísal hneď všetko, opúšťam miesto za PC v jednej z internetových kaviarní (teda, toto je pravdu povediac požičovňa áut, s tým internetom je to tu chudobné, zďaleka sa to nechytá na Áziu…). Popozerajte si fotky, niečo ešte pridáme. Aktuálne zábery z fakultatívneho výletu na juh sa ešte spracúvajú, tak chvíľu vydržte 😉

Krpáčovo 2006 alebo Straty a Nálezy

Už prípravy na túto akciu predznamenali jej ďalší priebeh. Ale to sme netušili ani po Chachovom emaili, kde našu intenzívnu konverzáciu zhodnotil pamätným výrokom „to je už ako v našej cestovke“. Len heslovite:

  • Pôvodný zámer, potvrdený a zaplatený, ísť na víkend zo Zázrivej stroskotal tri dni pred odchodom na -20 stupňoch a neschopnosti miestnych vodovodných trubiek zvládnuť túto radostnú správu.
  • Vďaka inciatíve najmä neúnavnej Sýkorky, sme sa po tone emailov dohodli, že sa vyberieme do Krpáčova.
  • V Krpáčove bolo aj minule fajn, len som tam stratil hodinky, tak som to celé zakončil tým, že ich aspoň nájdem 🙂
  • V stredu mi prebehla čierna mačka cez cestu (pobavilo ma to, pri Šatanovi som už odolný).
  • Piatok trinásteho sme vyrážali na cestu…

Poznámka pre zlomyseľných – nič sa nestalo. Všetci, čo sme v ten deň vyrazili, sme aj napriek hmle a slušným mrazom, dorazili na miesto určenia. Nám sa podarilo dokonca aj Kuka povoziť na sánkach. Zo začiatku to bral trochu nervózne a mal rôzne komentáre. Nakoľko som mu nerozumel, tak som len ťahal a ťahal… až zaspal… Čakanie na zvyšok piatočnej posádky sme si krátili tým, že som púšťal rôzne populárne melódie, v snahe nachytať Jane Rose na nejakej, ktorú nepozná. Z tých 500 by som to zhrnul pod jeden titul – Atomic Keaton. Zvyšok poznala 🙂
V sobotu nás privítalo príjemné slniečko, ktoré otupilo aj našu pozornosť voči teplote vonku. Kto by sa jej bál, keď auto ukazovalo +1 v tieni? Tak sme sa nabalili a vyrazili do Mýta. Už cestou dole však začalo prituhovať, pri požičovni lyží, kde sme niektorých chvíľu dovybavovali, bolo -14. Nás, mestské padavky, to začalo trochu strašiť, najmä pri pohľade na počet Kukových vrstiev, ktorý nedosahoval ani desiatku. A keby len to, pri vybaľovaní na parkovisku sme nevedeli nájsť jeho rukavicu. Tak som sa otočil a letel naspäť do obchodu. Kde samozrejme nebola, ani nemohla, nakoniec sme ju našli v aute.
V Mýte sa lyžovalo výborne, len na to došlo už dosť ľudí, takže zo začiatku sa čakalo aj desať minúť na vleku. Všetko bolo fajn, niečo som aj nafotil, natočil, dieťaťu sa v tom mraze (už ľudskejších -7) darilo výborne. Celý natešený som dolyžoval medzi poslednými a vybral sa do koliby po zvyšok. A tam som pri pohľade na kočík zmeravel a spýtal sa: kde máme foťák? Lepšie povedané, celú tašku s foťákom aj kamerou.
Od momentu nechápavých pohľadov ostatných, som sa s nimi aj rozlúčil. Keď som si predstavil, že taška sa nejakým záhadným spôsobom dostala preč z kočíka, ktorý bol stále strážený, a nie je tam aspoň 2 hodiny… neveril som, že by sa mohla niekde objaviť. S hlavou plnou budhistických myšlienok (neviazať sa na materiálne statky a tak.) som sa išiel pozrieť na miesto činu. Popýtal som sa v okolitých stánkoch s pocitom, že som nesmierny idiot. Ja, čo nikdy nenechám notebook či foťák ani v kufri auta na desať minút, nezabezpečím tašku s foťákom v kočíku. A pritom všetky ostatné tam ostali. Maník z horskej služby na nás len smutne pozrel a pripomenul, že nie všetci sa tam chodia rekreovať.
Večer tým pádom dostal kyslastý nádych. A to sme pri tom intenzívne pracovali aj na príprave programu, nakoľko sme potrebovali zabezpečiť slávnostné finálne superstar. Správne tipujete, niekto, tentoraz Jane Rose, mala narodeniny. Prípravy nakoniec slávili úspech. Len Veronika V, tentoraz ako Adela, a ja ako Pi(y?)co, sme sa museli zaobísť bez kamery. A unikátne vystúpenia všetkých zúčastnených si odnášame v našich hlavách 🙁 Inak ďakujem všetkým za podporu a dobrú náladu!
Prišlo neutešené ráno, ku ktorému sa pridal nepokojný Kukov spánok, zvyšky alkoholovej otravy v hlave a tik, keď som chcel vybrať foťák pri dobrom svetle… Lenže ešte nebol koniec. Pri prehadzovaní Tomášovho boxu na lyže z nášho na ich citróna, som z čista jasna našiel moje hodinky spred roka!! Dokonca išli – a presne (odporúčam firmu Casio…). Prežili v boxe rok a nejaké tie mrazy do -15.
Viem, že hodinky nie sú bohvieaká náplasť za stratu zvyšnej techniky, ale musíte uznať, že takáto zhoda okolností zodvihne náladu! Všetkých pochopiteľne napadlo, že o rok hádam nájdeme aj kameru a foťák. My sme sa vybrali smerom do Trnavy, ale zvyšok ešte išiel lyžovať do Mýta.
Kúsok pred Zlatými Moravcami mi zavolala Andrea. Ani sa jej to nepodarilo na prvý pokus (dať ma na hlasný odposluch) – to už som začal niečo tušiť. Správne! Našli tašku – aj s kamerou aj s foťákom!!! Lepšie povedané, Sýkorka sa nevzdala a po obehaní všetkých lokalít sa vybrala nakoniec ešte aj za vlekármi. A tí ju mali. Týmto by som chcel vysloviť verejné uznanie za ich prístup a čestnosť – zaväzujem sa, že budem tento príklad šíriť ďalej! V neposlednom rade skladám klobúk pre Sýkorkou, ktorá sa jednoducho nevzdala ako ja a zašla aj do tých najvzdialenejších dverí!
Morálne ponaučenie je zrejmé – nestrácajme vieru v slušných ľudí a zabudnime na štatistiku v bulvári a médiach. A drobná rada na záver: dajte si kartičku s kontaktom na seba do každej batožiny…
Toto sú hrdinovia – nálezcovia: [thumb:3150:l]
A kúsok prírody: [thumb:3158:l]

(Sýkorkine) Smolenice, 16-17.11.2005

Ešte sme sa nestihli úplne spamätať z akcie „letisko“ a už sa blížil termín nášho výletu na Smolenický zámok. Samozrejme, okrem príjemného výletu s Kukom za hranice Bratislavy, nemohla chýbať ani skrytá časť celej akcie. Nakoľko sme už prakticky profíci, nikto sa v záplave emailov nepomýlil a všetci sme to na Sýkorku perfektne zahrali – nič netušila do poslednej chvíle.

59|1||

Začali sme prípravnou akciou u nás – všimnite si prvé z fotiek. Ďalšie prípravy už nafotené nie sú, veď ani neboli také zaujímavé… Zato samotný výlet rozhodne stál za to. Nechýbala ani trocha improvizácie, ako návšteva Tesca v Trnave, keďže sme zabudli na tortu. Našťastie, potreba kávy bola uveriteľným argumentom!
V Trnave sme sa zastavili aj v strede mesta, na prvý pohľad náhodne. Ale my sme cielene hľadali inštitúciu, ktorú našla Ľubka na webe. Inak škoda svetla, slnko vždy zašlo keď som našiel vhodnú kompozíciu.
Západoslovenské múzuem – takmer som dostal infarkt, keď som našiel na tabuli oznam, že múzeum je zavreté cez víkend a cez sviatky… Predstavte si to: múzeum, ktoré je otvorené len cez pracovné dni do piatej. Chvíľu som mal pocit, že som z iného sveta, keď chcem, aby boli otvorení aj v čase, keď majú voľno bežní zamestnaní ľudia. Našťastie, časy sa zmenili, len tabuľa nie. Privítali nás milé panie, ktoré nás formálne upozornili, že fotiť sa nemá, ale na druhej strane na nás oči vyvaľovať nechcú… Kuko teda zavítal v skorom veku aj do vedomostnej ustanovizne, zobral to po svojom, bez rozpakov si vypýtal jesť 🙂
Na Sýkorku sme to nahrali perfektne, ona netušila o expozícii starých fotoaparátov, ale my áno. Operatívne sme s ňou spravili interview. O čom sme nevedeli, bola expozícia „Maroko očami geológa“. Fotografie z cesty po exotickej zemi. Nechcem byť príliš kritický, ale zhodli sme sa jednohlasne na tom, že radšej sme mohli spraviť galériu z našich indických fotiek…
Ešte rýchlo obed, kde mám len jeden komentár – konečne by sa naši prevádzari mohli naučiť, čo to znamená nefajčiarsky priestor!

Smolenice – zámok. Uvítanie bolo typické (Andrea by povedala, že blízkosť Hlohovca sa prejavila). Na recepcii: „Vy ste tá Sýkorová? A vy ste došli?“ (so správnym trnavským prízvukom, tvrdým ako diamant). Večeru sme si objednávali tri dni vopred emailom (na ich žiadosť). Lenže, …, no, nemal im ho kto vytlačiť… Takže sme skončili pri štandarde.
Našťastie, po mrazivom uvítaní sa to už len zlepšovalo. Ubytovali sme sa v hradnej veži, večeru nám dali, dokonca naservírovali v salóniku, naozaj sa nemáme na čo sťažovať. Kočík sme vyniesli, od stredoveku sa výťah očakávať nedá 🙂

Ale späť k tajnej úlohe. Aby to nebolo také jednoduché, pred odovzdávaním podarúnkov sme pripravili drobnú súťaž. Vyslovene objektívnym spôsobom pomocou počítača, sme vylosovali troch hráčov – Janka sa zhodou okolností ocitla medzi nimi! 😀 Súťažilo sa v ochutnávaní rôznych tekutín a pochutín. Hádam len perlička z konca: čokoláda s masoxom. Dobrú chuť!
No a nakoniec veľké prekvapenie: Janka vyhrala!!

Až úplne na konci, keď sme jej začali gratulovať, pochopila, že sme to celé pripravili. A my sme sa (ja teda určite) tešili z úspešného prekvapenia – uvidíme, čo bude nabudúce?

Tajná akcia Letisko/Milanovci


……
Tu orol, tu orol! Pozor, pozor, dešifrovali sme tajnú správu! Pripravte sa na tajnú akciu! Miesto činu je prísne strážené, nepodceňujte situáciu! Stretneme sa na obvyklom konšpiračnom mieste, kde dohodneme detaily…

Áno, ako ste už iste postrehli, ide o ďalšie prekvapenie pre niekoho z indiánov. Tentoraz sme museli od začiatku prekonávať informačné embargo, nakoľko hlavní aktéri sa snažili svoje aktivity utajiť. Lenže našim zvedom neunikne nič, nieto ešte takáto významná udalosť. Naší drahá kamaráti sa odleteli zobrať priam do Paríža. Aby to nemali také ľahké, pripravili sme pre nich prekvapenie priamo na bratislavskom letisku. Bohužiaľ, na tomto mieste sa musíte uspokojiť len s fotoreportážou, ale môžem vás ubezpečiť, že VV zase žiarila a výsledok určite bude bodovať v budúcoročnom ZTZ!
56|1||

Atmosféru si skúste predstaviť sami:

  • V dave čakajúcich (pristávajú 4 lietadlá) sa nachádza naša výprava s kočíkom v strede
  • Nad hlavami farebný dvojjazyčný transparent s výstižným heslo
  • VV uvádza reláciu a komentuje dianie do mikrofónu
  • Napätie stúpa, turisti sa tmolia, postupne vychádzajú z bezcolného pásma
  • Našich novomanželov nenápadne kontrolujeme telefónom (čakajú na kufre…)
  • Už sú tu! Z kazeťáku sa ozývajú prvé tóny svadobného pochodu
  • VV a kamera už naháňajú hviezdy dnešného večera a zaznamenávajú prvé dojmy (svadobná noc a pod.)
  • Pristávajú prvé konfety
  • Gratulácie, hodnotné dary (prehľad slovenskho bulváru, tangáče, …)
  • Fotografie z každej strany
  • Počas gratulácií príde aj na pesničku láska moja de si?
  • Svadobný tanec priamo v letištnej hale, okoloidúci/stojaci len vyvaľujú oči
  • Pred halou pristáva svadobný koč s plechovkami a srdiečkami
  • Ešte šampanské a môžeme zaveliť na odchod!

19.8.2005: ZTZ 2005

Zlatý Televízny Zub 2005
Slávnostné vyhlásenie tohto významného, priam sa odvažujem tvrdiť najvýznamnejšieho ocenenia tvorcov náučno-populárno-romanticko-dobrodružných relácií, sa odohralo v jeden príjemný a slnečný piatkový večer.
Po siahodlhých prípravách, komplikovanej logistike, pri nadštandardnom utajení a nasadení všetkých zúčastnených, sa nám podarilo nadmieru úspešne zvládnuť bohatý program, dokonca aj s neplánovanými dodatkami. Pozdravujeme aj všetkých, ktorí sa zúčastnili iba na diaľku a pomohli aspoň točiť mlynčekom za dobré počasie (Anči, Noro aj s ťavami). Chcel by som poďakovať aj Ďurimu za to, že sa mu z Tibetu podarilo zorganizovať aj svoj vlastný príchod na oslavu, dokonca tak, že sa odtiaľ nemusel ani pohnúť. Ak tomu náhodou nerozumiete, rozhodne si pozrite fotky:
47|1||

Ako sa patrí na správnu akciu, na konci sú aj titulky, kde by som chcel poďakovať:

  • Ľubke – za modelovanie fantastickej hlavnej ceny a budenie ráno po nočnej práci
  • Sýkorke – za obrovské množstvo nápadov a e-mailovú organizáciu
  • Andrei – za nevysýchajúci zdroj bonmotov a zháňanie a dodávku materiálu
  • Máriovi – za vysokú angažovanosť, zháňanie materiálu a číslic, a v neposlednom rade za správne určenie mier oslávenkyne a mizerný odhad jej veku
  • Jane – za zvýšenie umeleckej hodnoty nášho hudobného prejavu o 200% a zvládnutie akademikov pri voľbe víťaza
  • Radovi – za promptné vybavenie nočnej pyrotechniky a zhostenie sa úlohy kameramana večera
  • Tomášovi – za prípravu techniky, fotky a najmä „upratanie“ oslávenkyne v inkriminovanú hodinu preč z domu (vďaka patrí aj všetkým ostatným rodinným príslušníkom!)
  • Jakubovi – za prekonanie samého seba a oblečenie si pionierskej šatky (mno, veď chcel ísť večer von…)
  • Ďurimu – za obetavé obetovanie vlastného brata pre účely show
  • Martinovi – za to, že sa obetoval a nechal vyobjímať namiesto Ďuriho (hádam to nebola až taká obeť :-))
  • Norovi – za ponuku dodávky tiav a nočné spojenie s Mekkou
  • Anči – za podporu a vyverklíkované počasie
  • a…
  • samozrejme Simone – za bravúrne zvládnutie šokov a vžitie sa do roly VV… (aj ten bazén stál za to!)

Jednoducho, kto nebol, nevie si ani predstaviť o čo prišiel! A my sme si zdvihli poriadne latku pre budúce razy…

Choč 2005

Aktuálne informácie! Práve som pridal na web ešte „mokré“ fotky z najnovšieho memoriálu dr. Slimáka. Pre menej oboznámených – ide o pravidelný letný výstup na Veľký Choč, ktorý organizuje miestny úrad a športový klub v Liskovej na počesť svojho významného člena. No, ale keďže aj moja vetva rodiny pochádza z okolia Ružomberka, a turistike sa nevyhýbame, nechýbali sme ani na tomto ročníku.
Počet ľudí utešene narastá – najmä teda miestnych, ktorí to prvý rok trochu odignorovali (keďže pršalo, hecli sa zväčša blaváci…). Organizácia funguje tiež: odvoz Aviami do Valaskej Dubovej, kultúrny program na vrchole, diplomy a čiapky. A v neposlednom rade guláš a pivo na chate u Dvorských, kde sa vždy trochu zregenerujeme.

Naša „blavácka“ skupina má tiež svoje jadro a variabilnú zložku. Tento rok sme mali dve skupiny:

  • Základný tábor: Ľubka, obaja Zdenovia
  • Vrcholová skupina: Boba, Hermína, Zora s Mingom a Alta, Maťo s Lenkou – a ja (teda aspoň jeden slimák :-))

Psa sme mali len jedného, ale zato podrástol… GPS pochopiteľne nechýbalo (hoci baterky áno). A vylepšili sme to vysielačkami!

Počasie sme si mohli objednať lepšie už len veľmi ťažko. Rovnako ubytovanie malo štýl, domáci sa snažili a apartmánom vlastne nič nechýbalo. Síce sa sem tam cnie za hriskom a jeho neopakovateľnými kúpeľňami…. Dve svadby sme tiež už nezažili, ale jednu päťdesiatku pod nami áno.

Ostatné si treba pozrieť medzi fotkami. Verím, že pribudnú aj ďalšie ročníky – kde budem nosiť potomka zase ja! Možno aj v zime!
46|1||

Tatry 2005

Vysoké Tatry 2005

S malou prestávkou sme sa konečne zase dostali do Vysokých Tatier aj k turistike. Už som začínal mať absťák. Úspešne som ho zahnal Priečnym sedlom a prechodom zo Štrbského plesa do Tatranskej Polianky. Asistovali nám pri tom aj členovia akčného jadra indickej skupiny – týmto momentom pozdravujeme Chachu, ktorý sa bohužiaľ nemohol zúčastniť (tak sme mu aj niečo nafotili ako motiváciu).
Sumár športovo-turistických výkonov je slušný:

  • Skalnaté Pleso – Hrebienok (Ľ+D)
  • T. Lomnica – chata pri Zelenom plese: bicykle (Z+R)
  • Hrebienok – Sliezky dom (Ľ+A+D): pešo
  • T. Lomnica – Štart – Sliezsky dom (Z+R): bicykle
  • Skalnaté Pleso – Zamkovského chata – Téryho chata – Priečne sedlo – Zbojnícka chata – Hrebienok (Z+J+R+D)
  • Sedačka – Solisko (Ľ+A+JR)
  • Štrbské pleso – Popradské pleso – Sliezsky dom – Tatranská Polianka (S+A+A+J+T+D)

a k tomu komparatívny výlet do Zakopaného… Hádam stačí na vysvetlenie toho počtu fotiek:
44|1||

Pritom sme už počas regenerácie v aquacity nefotili

Taliansko 2005

Zhruba po štyroch rokoch, čo sme si sľubovali, nie lásku, ale návštevu, sme sa vybrali konečne do Talianska. Ak sa vám zdá táto veta dlhá, predstavte si pätnásť hodín v aute v kuse… Opravujem, nie v kuse, asi so siedmymi zastávkami na cikanie a jedenie. V pohode sme to zvládli, aj Ľubka, čo bolo najdôležitejšie!
Bývali sme v Sabaudii, čo je jedno z miest z Mussoliniho éry, ktorý dal celú oblasť vysušiť. Za týždeň sme pobehali miesta známe aj neznáme. Pokecali a pojedli so Simonou, Gaiou, Fabriciom, Christianom, Sárou, … Príkladne sa snažili o nás starať, ale nakoľko sme tam fakt neboli prvýkrát, trafili sme v pohode všade. V Ríme sme skontrolovali stav základných pamiatok a tentoraz aj hodili drobné do fontány. Minule sme na to zabudli a ako to dopadlo…
Novinkou bola návšteva ostrova Ponza, rozhodne stojí za to pozrieť si niektoré pláže!

42|1||

Cementárka 5.7.2005

alebo ako sme zase naháňali Rada a, ehm, nedobehli

Janka sa ani po neúspešnej nedeli, kedy nestihla Rada o 45 min nevzdala a zorganizovala aj tréning počas štátneho sviatku. Keď už aj vierozvestci išli pešo, prečo by sme sa my nešli previezť. Aby to náhodou nedopadlo ako v nedeľu, stretávali sme sa na konečnej (tej pravej konečnej) autobusu na železnej už o ôsmej. Opakujem, o ôsmej hodine rannej…
Šliapalo sa skvelo, ani noha, ideálne počasie, viac sme si nemohli ani priať. Keďže nám to išlo perfektne, dorazili sme k chate o pol desiatej. To ešte ani nemali otvorené. Len mládež voľne porozhadzovaná po okolí sa kotúľala zo stanov, aút a podobne… Koniec školského roka ako sa patrí – len my sme nemali tie autá.
Už sme si aj fandili, že sme Rada dobehli, lepšie povedané, predbehli. Ale ako sa nakoniec ukázalo, on už bol na ceste späť! Bez komentára, nabudúce ideme o 6 a ešte mu to aj pripomenieme SMSkou.

Na druhej strane na Cementárke bolo fajn, pod dekou, na mäkkých kresielkach (klasický model, naposledy som ho stretol na civilke, MZV v Inchebe, ale o tom niekedy inokedy). Občerstvení fyzicky aj duševne, to najmä ezoterickými časopismi, sme si to odtiahli späť aj s jednou fotopauzou a zberom poľných kvietkov:
40|1||

Zázrivá 27-29.5.2005

Predĺžený víkend, alebo fotokrúžok na Orave.
Osvedčený recept na dobrú náladu:

  • Skvelá partia, ešte aj Chacha sa dovalil na jeden večer, všetka mu česť
  • Správny pohyb modlitebného mlynčeka = ideálne počasie, vďaka Andrea!
  • Komfortné ubytovanie, vrátane sauny, upresním, využitej sauny!
  • Malebné scenérie a pravý ovčí syr
  • Korbáčiky!!
  • Jamy (Jánošíkove) a kopce (Rozsutce)

Ale načo toľko textu, keď tu máme zopár výsledkov z foto víkendu aj s komentármi:
39|1||

Bežky v Karlovke

Zima 2004-2005 sa v Bratislave zrejme zapíše ako pozoruhodná kopami snehu ešte aj v polovici marca. Dnes ťažko predpovedať, či to je len výstrelok pri globálnom otepľovaní, alebo sa bude realizovať hypotéza, že príde doba ľadová – to zrejme uvidíme. Dovtedy si treba užívať to, čo je. Čiže ak je sneh, tak sa vyhnem cestám a pôjdem radšej na bežky. Aspoň raz za sezónu 🙂
A keď si ešte aj Simona s Tomášom zohnali fungl nové rosiňóly, tak sme sa jednoducho museli vyhecovať. Vzhľadom na zdravotné možnosti, sme sa podelili na podpornú a bežeckú skupinu, 50:50. Jezuitské lesy za Karlovkou spĺňajú všetky požadované vlastnosti dobrého terúnu: primerané výškové rozdiely, plno snehu a málo vetra (okrem poľa), nepreberné množstvo trás a chodníkov, vyšľapané cesty a stopy… a blízko k zaparkovanému autu a krčme v neposlednom rade. Môžem každému len doporučiť!
Veď sa pozrite: 29|1||

Krpáčovo február 2004

Zimné radovánky v Krpáčove 24.2 – 27.2.2005

Dovolím si citovať Janku Sýkorku, ako bolo:
romanticky rozpravkovo laskyplno nadherne haluskovo oddychovo kartovo
superstarovo zjazdovkovo bezkovo nocnovyletovo, uff…vrzgajuco snehovo
hexentancovo mysosupovo prechadzkovo cistovzduchovo, mnam mnam-ovo,
vypchatomedvedovo smutne oko terezkopsovo rannefotolapacovo…..skratka,
VSEHOCHUT…

Ale lepšie raz vidieť, ako sa brodiť dlhým textom, takže:
27|1||

Dobytí severního pólu

Cuba Libre a rum sem!
S pozdravom najmä všetkým „Pedrovým Kubáncom“ upozoňujem na nový album v galérii – dobytí severního pólu. Je ešte z minulej zimy, veď kde by sa toľko snehu vzalo tento rok, však?
23|1||
Masopust v Rožnove pod Radhoštem, snežnice a výstup k Pedrovej chate na severnom Slovensku.

Indické zážitky z indickej reštiky

V piatok 14.1 sme si spravili ďalšie stretnutie „indov“, tentoraz dokonca na jednom z najpríhodnejších miest – v indickej reštike Krišna. Nepatrí medzi podniky v strede Blavy, ale nájsť sa dá (pre info – hľadajte Bulharskú ulicu). A čo je ešte lepšie, nájdete tam nielen indickú stravu. Neznalí ostanú v nefalšovanom úžase z prístupu k riešeniu vecí. My sme sa aspoň pomyselne vrátili na náš výlet.
Stravu musím ohodnotiť ako zrejme najlepšiu indiu v Blave – a aj absolútnym kritériam vyhovuje. Tú správnu atmosféru dodáva časníčka, aspoň v našom prípade bola iba jedna. Je ozaj výkon pracovať v reštaurácii, ale ostať uchovaný od nadbytočných informácii týkajúcich sa vzťahu medzi riadkami v jedálnom lístku a výrobkami od kuchára. Pri objednávaní sme sa nakoniec cítili ako pri hraní lodičiek – ja si dám A2 + E4, ďalší D5 s G2. A ak sa trafím, s kuchyne mi aj niečo príde! 🙂
Pochopiteľne, k atmosfére patrí aj to, že nie všetko príde na prvý pokus, prípadne to, čo bolo požadované. Ešte kurióznejšie bolo, že ani v prípade správnej dodávky nebolo jednoduché určiť, pre koho a čo to vlastne je. Citujúc Ľubku, v krajom prípade boli nutné organoleptické skúšky a analýza jedálneho lístka. Čo iné spravíte, keď príde pariaca sa miska, s komentárom, že „tu je to D5, komu to patrí?“ – a pritom si zabudnete spraviť výpisky z menu, aby ste si pamätali, čo ste si objednali. Teda kód. Na otázku, „je to Chicken massala?“, totiž prišla odpoveď „to neviem“…
Pre slabšie povahy a neznalých infarktová situácia. My sme sa dobre zabávali – a snažili sa trafiť, ktorý nápoj by mohli mať (alkoholické pivo nemali už na začiatku, potom došlo aj nealko, nakoniec aj minerálka, nehovoriac o capuccine, kde sa pokazil stroj). A spomínal som, že zmrzlina tiež došla?
Ešte drobné doporučenie na záver – zoberte si zápalky, budú sa vám hodiť na zapálenie sviečok, inak si ich budete musieť pripáliť u susedov, ako my..