Kategória: Rodina

Zase sa priblížil výplatný termín a s ním aj ďalší Kukov mesiac. Na konci toho s poradovým číslom štyri sme v domácich podmienkach namerali plus mínus osem kíl živej, nezabalenej váhy. S plnou plienkou, najmä s „týždňovou“, to bude pokojne aj viac. Týždňová znamená približný interval, na ktorý si prestavil veľkú potrebu. Tá ale stojí za to…
Aj v iných smeroch nám krpec dozrieva. Sedieť už vie chvíľku aj sám, ale najradšej by sa rovno postavil. Podstatne lepšie znáša aj prácu s bruchom, ako je odgrgávanie, prípadne vracajúce sa mliečko. Zďaleka ho to nerozhádže tak, ako zo začiatku. Všetko vníma ako špongia, dokonca aj pri kojení – predtým ho od sosania neodradilo nič, dnes sa hneď obzerá, čo sa to deje navôkol.
Formy zaspávania sa príliš nemenia, cez deň zalomí a je tuhý – bez problémov ho oblečieme a prenesieme. Večer sa stáva úzkostlivejší a chodenie po špičkách je to najmenej, čo robíme, aby zaspal. Väčšinou je to kombinácia kojenia, skacakania na lopte, či hojdanie v autosedačke. Fakt je, že nakoniec vždy zaspí 🙂
Ako nám rastie, niektoré oblečenia sa už dostávajú do zásobníka na recykláciu… Pomaly už vyrastie aj z obľúbenej macíkovej kombinézy, ktorú sme preto využili na „pár“ (50…) záberov:
[thumb:3225:l]

Počas arktických dní sme ho von veľmi neťahali. Ale výstavu Slovakia Tour a pridruženú Cameru Slovakia sme si ujsť nedali – nakoniec sa aj oteplilo na prijateľných pár stupňov pod nulou. Výstavu zvládol spokojne v klokanke – nespal, ale sledoval, čo to ten tatino robí (degustuje, diskutuje… 🙂 ). Takmer sme sa ocitli aj v Markíze, ale nakoniec to vystrihli. Nič to, hviezdu z Teba spravíme nabudúce!
[thumb:3205:l][newline]

Na záver ešte jedna drobná matematická úvaha. Začalo to zamyslením, ako to asi bude vyzerať, keď sa bude Kamil pýtať na nejakú večernú diskotéku. Na prvý pohľad možno predčasné, ale radšej byť pripravený, no nie? A práve pri hľadaní odpovede, sa objavuje spomínaná (nie vysoká) matematika. Miera strachu o niekoho blízkeho je priamo úmerná intenzite únavy, ale zároveň nepriamo úmerná množstvu informácií. Drobný preklad na ujasnenie: pozorujem na sebe, že čím som unavenejší, najmä z duševnej práce, tým viac ma mátajú chmúrne predstavy. Automaticky si z niekoľkých možných variant vyberiem tú najmenej príťažlivú. Stáva sa pre mňa čoraz reálnejšou, dejú sa katastrofy, nastávajú problémy, a nakoniec som ešte aj ja ten zlý. Príjemné je, že stačí si ísť ľahnúť a ráno je to zvyčajne oveľa lepšie. A k tomuto sa pridáva druhá zložka. Nazval by som ju informačnou depriváciou. Klasický príklad (všetci asi poznajú): „keď prídeš, tak mi zavolaj“. Nič nemôže byť horšie, ak sa druhá strana neozve. V tomto momente musím vyzdvihnúť praktický postoj mojej mamy, ktorá nám väčšinou nakázala, aby sme sa ozvali, iba ak sa niečo stane. Lebo fakt je, že napriek dnešným technológiam, vždy môže byť problém aj v spojení. V tom lepšom prípade. Ale pocit bezradnosti to nevylepší.
Takže ako nad tým rozmýšľam, chcem vôbec, aby mal Kuko telefón? 🙂 Čo keď mi ho nezodvihne, nebude lepšie, ak ho nebude mať vôbec? Lepšie nemať možnosť sa dovolať, ako sa nedovolať… Ja viem, viem, akademická debata. Ťažko mi dá na výber, či mu dať mobil alebo nie… Ale kým ešte len mumle „mamama“, tak sa nad vari tým môžem zamyslieť?

Otrepané je tvrdenie, že čas letí. Jeden z mnohých nových zážitkov bolo pre mňa zistenie, že pri Kukovi má zase aj minúta veľký význam! Posúďte sami:

• Každou minútou hojdania skoro 8kg „krpca“ sa násobí vynaložená energia a nepriamo úmerne exponenciálne klesajú fyzické sily
• Každá minúta jeho plaču ma trápi a núti k tvorivosti a empatii – prečo plače a ako mu pomôcť
• V neposlednom rade, každá minúta jeho šťastného úsmevu vynahradí aj hodiny plaču!

Kuko nám rastie ako z vody, hoci sa k nej dostal iba pri kúpaní. Hoc čisto živený statočným slovenským materským mliekom, nepasterizovaným, rastie nám zo dňa na deň. Najmä po dlhšom dni plnom pracovných stretnutí sa mi zdá, že je očividne väčší. A vnímavejší. A pozornejší. A šikovnejší. A… skrátka, nadšený tatino 🙂
Odkedy sa naučil posadiť sa s malou dopomocou, veľmi rád a často upažuje ruky, aby sme mu k tomu pomohli. Nedávno objavil aj to, že nohy sa dajú zodvihnúť a tak na ne dočiahnuť. Nehovoriac o jeho občasných príhovoroch, kde ma veľmi mrzí, že tento jazyk sme sa ako cudzí na škole neučili!

Ešte k štatistickým údajom. Naposledy sme ho vážili doma, 1. januára, kedy sa dopracoval na 7.5 kg. Nakoľko ho máme obidvaja „v rukách“ (pravidelným nosením sa človek naučí…), rozhodne odvtedy pribral. Pre istotu som ho odfotil aj v bugine, aby sme mali čo porovnať onedlho, keď tam už bude sedieť sám.

Verte, neverte, dieťa nám za posledných, lepšie povedané prvých, dvanásť tyždňov nazbieralo presne dvanásť centimetrov! Kontrola správnosti – 62 cm je aktuálna štatistika. A k tomu treba pripočítať 6950 g čistej váhy, s plienkou bez problémov sedem kíl 🙂 Kamil sa naštartoval a zanechal za sebou už aj hranicu dvoch „šatanov“.
Na vysvetlenie. 1 Šatan = 3,3 kg (toľko váži náš kocúrik, minule sa na mňa smutne pozrel a vyliezol na digitálnu váhu potom, ako sa dovážil ja…). Takže nedávno mal Kuko presne dva šatany = 6,6 kg…
Tento rast je sprevádzaný aj zvyšujúcou sa aktivitou. Minule sa mu podarilo, opakovane, prevrátiť sa z brucha na chrbátik. Onedlho, aby sme mu zháňali ohrádku. Rozhodne aj viac vníma a nielen mamim prsník. Hoci ten mu chutí najviac, keď neostane nič (a nikto) iný, tak si sosne aj z fľašky odo mňa. Večerníček v televízii mu zatiaľ veľa nehovorí, zato Davis Cupom bol unesený a skoro kvôli nemu spadol z postele, ako vyvracal hlavu, aby videl Domina ničiť Chorvátov.
Z ničoho nič sme sa ocitli v decembri, čo je aj termín pravidelného Bubobálu, kde sme nemohli chýbať. Pochopiteľne, museli sme prispieť aj nejakou fotografiou. Tentoraz sme prišli s recesistickým seriálom „Ľuboš, kde mám zájazd ja?“. Schválne, či nájdete, čo sme zväčšili a poslali!

Základné štatistiky:

Výška (teda, skôr dĺžka…): 7t – 57, 2m – 60?!
Váha. 7t – 5750g, 2m – cca 6kg?!

Vysvetlivky:

• 7t: siedmy týždeň, návšteva u doktorky
• 2m: dva mesiace za nami, merania u nás doma

Kamilko nám utešene rastie. Aktuálne si nastavil aj praktický denný režim, kedy v noci spí aj štyri hodiny, papá krátko a hneď zaspí. Prebúdza sa až ráno, keby spúšťa aj ostatné biologické potreby. Večer je pohoda tiež, pomáha mi pestovať chrbtové svalstvo (skákaním na fit lopte). Nedávno sa zastavil aj u mňa v práci. Zatiaľ má skrátený pracovný úväzok 😀 Na prefeminizovanom štvrtom poschodí spôsobil celkom zaujímavé reakcie….

Obvzlášť si všimnite fešácke rifle, ktoré mu zabezpečili moji zlatí kolegovia!

50|3|1|||

Len stručne k novej galérii. Odkedy sme sa nasťahovali, tak sa snažím návštevy u nás fotiť (jednoducho povedané, dokumentujem, kto koľko zje :-)). V poslednom čase sa to samozrejme ešte zintenzívnilo, aj keď treba skromne uznať, že to je dané skôr Kamilom…
A aby som nemusel vyrábať stále ďalšie galérie kvôli pár fotkám, pridal som jednu všeobecnú medzi kategóriu „u nás doma“.

55|1||

Kvízová otázka: komu patrí hláška „smejem sa hlasno“?

Pre našu generáciu pomerne ľahká otázka. Nechcem povedať, že mladšiu, akosi rýchlo zastarávame 🙂 Ale vážne, kto teda:
a) raťafák Plachta,
b) ruky rukaté,
c) Valentín?

No ale k tomu, prečo ma to vôbec napadlo. Melancholické jesenné počasie síce motivuje k rozjímaniu, ale bol to Kamil. On sa totiž dnes, presne šesť týždňový, na nás usmieval a prvýkrát aj nahlas zasmial! Postupne si rozširuje repertoár, už to nie je len spánok, kŕmenie, rozhadzovanie končatinami a rumádzganie. Len článok o kvantovej fyzike ho zatiaľ nezaujal…
Medzičasom ďalej objavujeme (staro)nové miesta v Blave, kde sa zhromažďujú rodičia s deckami. Konkrétne sad Janka Kráľa za Auparkom sme stihli ešte počas posledných slnečných dní.
Pravdu povediac, farebné scenérie, ktoré priniesla jeseň so svojim svetlom, lístím a atmosférou, ma lákali fotiť už cestou na obed v práci. Na Kolibe, ale ani v Krematóriu som neodolal, veď posúďte sami…
52|1||

Pri upratovaní fotiek som našiel ešte pár nepublikovaných. Tieto sú zo slávnostného otvárania mosta Apollo, kde sme Kuka ešte v bruchu trénovali na nové zvuky.
51|1||

Rýchla správa:
Práve som sa z dobre informovaných zdrojov dozvedel, že Kamil práve pokoril hranicu piatich kilogramov, pre exaktných ľudí mal presne 5080 g. Trochu sa aj natiahol na 54 cm. Podľa odborníkov je rast primeraný, priam nadštandardný. Doktorka bola spokojná, tentoraz sa ju dokonca ani nepokúsil očúrať (že by aj toto bola príčina takého hodnotenia?).

Akokoľvek, tento moment si spolu s faktom, že sa po 1. mesiaci posunul aj v klasifikácii na ďalšie miesto, zasluhuje aj novú galériu pre fotky:
50|1||

Mnohí sa ma už od začiatku pýtajú, na koho sa Kamil podobá. Ja si osobne myslím, že najviac na Kamila Slimáka a ostatných novorodencov podobnej váhy. Keby vám takéto vysvetlenie nestačilo, ani polovtipná poznámka, že ak nie na poštára, tak je to jedno, pridal som pár historických fotiek na porovnanie:
49|1||

Teda, presnejšie povedané, štyri týždne.
Pôvodne som sa trochu rozpísať. Detailne rozobrať pocity novopečených rodičov. Zážitky, čo všetko nám krpec predviedol a kade sme ho povláčili. Lenže pôvodný zámer nahradil prozaickejší. Kamil si vybral svoju večer na „nočné melódie“, čo v preklade znamená (v preklade pre tých, čo to ešte neabsolvovali, rodičia to už poznajú) tíšenie dieťaťa rôznymi metódami. Už odskúšanými, ale aj novými, kreatívne vymyslenými v tom okamihu.
Príroda to zariadila neoblomne. Plačúce dieťa má jednoducho najvyššiu prioritu. Niekedy sa pri tom musím natočiť na kameru. Dnes totiž celkom fungovala metóda, že som „plakal“ s ním. Nahrať a pustiť mu jeho vlastný plač sa minulo účinkom. Ale bučanie s ním sa, pozoruhodne, ujalo 🙂
Nemôžeme sa ale sťažovať. Toto bol len drobná daň za to, aký bol spokojný a ukážkový už niekoľko dní. V pohode prežil výlety a návštevy. A mimoriadne sa mu páči na balkóne. Klesajúca teplota ho vôbec nerozhádže, skôr by som povedal naopak. Ak už raz vonku zaspí, tak mu to vydrží niekoľko hodín.

Ako tak počúvam, idem sa mu ešte venovať… Do galérie ešte pridám pár fotiek (ak mi to teda láskavo dovolí), aj mesačné „meranie“. Nech sa páči:
48|1||

Pozor, už pomaly otvorím novú galériu, táto s označením „pôrod“ dosť rýchlo zastaráva… Pre lepšiu orientáciu som ešte na úvodnú stránku pridal priame odkazy na najpopulárnejšie galérie – s Kamilom na čele!

Zatiaľ stále počítame iba týždne, ale veľmi rýchlo sa blíži prvý mesiac. Rozhodne, ak to bude mať takýto spád. Mám pocit, že sa toho deje stále viac a viac. Kamil k tomu tiež prispieva svojim dielom. Ja totiž rád ponocujem, ale asi by som nenašiel dnes motiváciu ostať hore do štvrtej…
Kamilko je zlatý, úplne ukážkový v prítomnosti akejkovek návštevy. Pomimo sa zase trochu pokúša vychovať aj rodičov, so striedavými úspechmi. Dnes v noci sa ale prekonával, môžem zodpovedne potvrdiť porovnania intenzity zvukov motorovej píly a detského plaču. V týchto momentoch príde ku slovu aj internet a ubezpečenia, že to je úplne normálne, skrátka taká adaptácia na nový svet 🙂 Dúfam, že to nevyznieva tragicky, nie je to také hrozné. Teda, pre mňa, keď ešte mám dovolenku. Ľubka musí popritom kojiť, čo je rozhodne menšia sranda na začiatku. Dúfam, že sa aspoň trochu dospí, kým mi malý za chrbtom odfukuje (práve má asi 20m pauzu na spánok).

Ale odbočíme od plačlivej témy k dôležitejším informáciam. Podľa posledných meraní z piatka (= 12 deň) pribral Kamil od pôrodnice 610 g, čiže mal 4350 g. Mi nehovorte, že by ste ani vy necítili hrdo, pri pohľade na prekvapenú doktorku! Trochu sa aj natiahol na 52,5 cm. Mám hmlistý pocit, že ešte budeme testovať maximálny objem Navetty (vanička na kočíku).

Okrem týchto radostí sme sa snažili využiť aj sympatické počasie. Tak sme s ním pobehali okolie, ale aj Miletičku, či motokáry… Pozrite si to v galérii, stálo to za to!

48|1||

Prvý týždeň
Ani sme sa nenazdali a už má krpec za sebou týždeň, odkedy sa volá Kamil… Ťažko robiť štatistiky za tých pár dní. Raz spí ako zarezaný a nič ho nezobudí, inokedy gúľa očami, mece sa, hľadá polohu a vôbec, komunikuje. Nechcem ho veľmi prechváliť, lebo vždy po návšteve, na ktorej alebo počas ktorej, je ukážkový, sa dostaví bruchabolenie či čkanie. Presnejšie zhodnotenie bude možné až pri druhom, takže si chvíľu počkajte 🙂 Papá ako správny Valibuk. Dokonca možno až príliš rýchlo, takže sa mu potom čká. Ale to je asi tak to najhoršie, čo sme stretli, takže by som povedal, že máme veľké šťastie…
Pomaly si zvykáme na spánkovú depriváciu. Hoci aj to je závislé od toho, ako s nami cvičí malý. Takže pozdravujem všetky mamičky na „dovolenke“ a chápem, ako môže deň uplynúť tak rýchlo. My sme tu dvaja a máme čo robiť. A v hlave mi trčí zoznam, čo všetko by som chcel stihnúť…
Inak základné úkony sú v pohode, len prebaľovanie sa skomplikovalo, odkedy sme mu nasadili poštolky. Sem tam dudlík ako náhrada prštekov (pozdravujem zubárku). Vtipné je, že špeciálny anatomický silikónový – … – je nanič, oveľa lepší je prachobyčajný latexový.
Kvôli tomu čkaniu ho musíme držať pokiaľ možno vo zvislej alebo naklonej polohe. Asi príde na rad aj klokanka. Zaujímavé je, že v kočíku nemal problém s ničím a pokojne spinkal aj na rušnej ulici, aj na rozbitom chodníku.

Pomaly sa blíži čas jedenia (myslené na všetkých), takže pokračujeme nabudúce. Zvyšok si pozrite v galérii, kde som pridal pár fotiek. 48|1||

Nový dátum do rodinného kalendára je: 25. septembra 2005!

Najnovší príspevok do rodinnej vetvy Slimákovcov je Kamil. Veríme, že toto meno je aj slovenské aj vcelku neošúchané. Zároveň vyhovuje aj náročným požiadavkám na symetriu 🙂 Ale nie o mene som sa chcel baviť. To som už len popletený z celého tehotenstva, kedy to bola téma č. 1 všetkých známych. Pohlavie a meno. Hoci, kým je zdravý, nezáleží na pohlaví a už vôbec nie na mene…
Poučení a vybavení potrebným materiálom sme sa v noci okolo pol tretej vybrali do nemocnice po neklamných známkach rozbiehajúceho sa pôrodu. Na pôrodnom oddelení sme sa ocitli ako v súkromnom sanatóriu – nikto iný práve v tom čase nerobil, takže personál počtom prevyšoval čakateľky aj s oteckami. Prvú fázu som, podľa očakávania, strávil na stoličke vonku, kde sa mi takmer podarilo zaspať… Ďalej to už bolo ako z príručky: stopovanie kontrakcií, predýchavanie, sprcha, prechádzka po chodbe. Vyskúšali sme aj loptu, ale tentoraz sa neujala. Jemná masáž krížov mala rozhodne väčší účinok. A najmä sprcha.
Pravdu povediac, Ľubka znášala prvú pôrodnú dobu tak dobre, že ešte okolo siedmej ráno ma posielali domov sa najesť. Vraj, aby som im tam neodpadol – keďže by sa to mohlo pretiahnuť až do šiestej večer. Nikam som nešiel, vybavený sójovými a margot tyčinkami… Neskôr sa sestra priznala, že ona čakala pôrod oveľa skôr, najmä keď som odstopoval okolo 2:30 min. medzi kontrakciami. Ale takéto postrašenie vraj účinkuje veľmi dobre 🙂
Takže sme sa pripravili na ešte horšie bolesti a dlhočizné čakanie. Pred ôsmou prišla sestra spraviť monitor, ale vtom prišla kontrakcia, po ktorej sa personál naštartoval. O päť minút sme boli na sále a do ďalších desiatich bol krpec na svete. Teda, krpec ako krpec, 3880 gramov žiadna bantamová pôrodná váha nie!
Skrátka a dobre, ukážkový pôrod, nad ktorým sa všetci nadchýňali. Ale najmä obidvaja hlavní aktéri – Ľubka aj Kamil to zvládli v pohode. Nasledujúce dve hodiny nám dal párkrát aj dosť zreteľne najavo, že pľúca mu fungujú 🙂 (skúšam si teraz predstavovať spánok v noci…).

Ešte pred pár dňami som si predstavoval, ako po návrate z pôrodnice sadnem okamžite k počítaču a začnem publikovať. Ale to som nerátal s tým, aký spánkový deficit budem mať. Takže fotky pristáli v galérii až so štvorhodinovým neskorením… 🙂
48|1||