Ivan Slimák: 1.7.2010 – 80 = 1.7.1930

Ospravedlňujem sa za matematický titulok, raz darmo, škola sa prejaví. Okrem toho mi to pomáha sa odosobniť, aby som neskĺzol do prílišnej sentimentality. Práve som sa prehrabal archívom nascanovaných fotiek a diákov. S narastajúcim vekom som čím ďalej vďačnejší tatinovi, koľko toho kedysi nafotil.

[thumb:7851:1]

Hádzanie lopty na Hrebienku – prešlo ťažko uveriteľných 29 rokov, ale stále sa mi to vynára ako živá spomienka. Nie je to tak dávno, čo som si mnohé pripomenul pri triedení fotiek mamy. K tatinovi sa vraciam po dlhšom čase, naposledy sme to spracúvali ešte pre darčekový kalendár…

Dnes si pripomíname nedožitých 80 rokov Ivana Slimáka, môjho tatina. Iné označenie mi k nemu akosi nepasuje. Hoci je to 14 rokov odkedy máme ďalší dôvod chodiť do krematória, ostane pre mňa ten istý tatino. Myslím, že by ho nadchla dnešná foto a video technika. Veď vďaka nemu sme mali stredoformátovú Yashicu, potom Minoltu, aj super-8 kameru (hej, scanovanie tých filmov ma ešte len čaká…). A tak si môžem porovnať čo kedysi parkovalo v Karlovke pred domov, ako sa nahradili sklenníky Zaresu námestím. A hlavne výlety – Vysoké Tatry, Bulharsko, Juhoslávia. Nikdy sme nemali doma auto – namiesto toho sme chodili na dovolenku raz za rok lietadlom! Odvtedy mám rád cestovanie, vlakom osobitne. Do Tatier to bolo pekných 6.5h, prakticky celodenný výlet.

Nielen fotky sú katalyzátor spomienok. Cez víkend sme maľovali izbu – a to bola tatinova vyhlásená špecialita. Maľovať sme chodili celej rodine. Myslím, že raz potešil mamu novým náterom kuchyne týždeň pred Vianocami… Vŕtačku, ktorou som práve niečo sekal, doniesol ešte zo službky v Nórsku. Možno keby chodieval niekomu murovať, tak mám doma viac kelní, ja mám šatník plný skrutiek, hmoždiniek, valčekov a náradia.

Ale hlavne mnohé steny nám lemujú knižnice. Poznávacie znamenie u tatina v pracovni bola stena, ktorú kompletne zaberala knižnica. Obdivovala ju aj doktorka z pohotovosti, ktorá ma tam vyšetrovala. Pamätám si to ako dnes, lebo mi okrem iného predpísala poldeci pepsicoly denne na žalúdok… Dodnes nie som schopný odísť z kníhkupectva bez knihy.

Nechcem byť sentimentálny a rozoberať otázky, čo by bolo keby. Môžem sa cítiť urazene na celý svet, prečo musím zblízka spoznávať niektoré choroby – ťažko tým niečo zmením. Vráťme sa teda k posolstvu do mamy, že máme spomínať a nie plakať – napríklad pri výbere fotiek z archívu, tentoraz na tému Ivan Slimák!

2 komentáre k “Ivan Slimák: 1.7.2010 – 80 = 1.7.1930”

  1. Duško,
    ďakujem Ti,že krásne dokážeš „vytiahnuť“ spomienky aj na moje, resp. naše detstvo. Zbožňovala som chvíľky, keď sa streli naši otcovia a vždy som sa tešila, keď k nám prišiel „ujo Ivan“. Najviac som milovala predštedrovečerné návštevy Vášho otca, keď sme navliekali salónky a gule na stromček a Tvoj a môj ocko začali spievať koledy. Nikdy nezabudnem na ten pocit rodinnej súdržnosti všetkých troch bratov Slimákov…
    Škoda,že už môžeme „len“ spomínať, chcela by som to ešte zažívať…..chápem však,že takto život „nebeží“.

  2. Ja som ho mal moznost spoznat len letmo, ale aj tak mi vela dalo, ze som sa mohol s Dusanom kamaratit na strednej skole a ako internatnik najst u nich svoju prilezitostnu rodinu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.