Dieťa spí, o minulosti, budúcnosti a rozhodovaní

Dieťa naozaj spí. Kuko nezameniteľným spôsobom vytušil, že sa chcem pustiť do článku s týmto nadpisom a vyžiadal si drobné pohojdanie v sedačke. Rád mu to splním. Zaslúži si to, vyrastať nie je ľahké, aj keď sa to pri každodenných problémoch dospelákov možno nezdá. My máme s čím porovnať, lenže preňho je každý zádrhel nadľudsky veľkým, veď prakticky všetko presahuje jeho doterajšie skúsenosti a zážitky. Všetci rastieme len tak, že sa snažíme prekonávať doteraz nepoznané, poučiť sa, prípadne ešte častejšie nepoučiť… Utekaním od problémov paradoxne stojíme na mieste.
Je večer, doma aktuálne nie veľmi tradičné ticho, pánska jazda. Všetky baby zmizli, domáca pani, aj návštevy, a my sme sa mohli s Kukom venovať spokojne sami sebe. Prednesu básničiek – zatiaľ z mojej strany a z knižky. Keď bude Kuko po mne, asi to tak ostane, kým nebudem mať vnúčence 🙂

Dieťa sladko spí a mne ostal priestor aj na čakajúcu prácu. Hromada historických fotiek, ktorú som nedávno naskenoval, si pýta úpravy. Otočiť, orezať, trochu očistiť. Zamyslieť sa nad kompozíciou. Nad situáciou. Nad časom. Uplynulým časom. Nenahraditeľne uplynulým časom. V makroskopickom svete neúprosne plynúcim. Tečúcim vpred, nútiacim k rozhodnutiam a výberom. Na rozdiel od počítačových hier často s jedným pokusom. Všetci sme zažili pocit „druhý raz by som to spravil inak“. Ktovie, či naozaj. Konáme tak ako chceme, podľa mňa. Ťažšie sa nám priznáva zodpovednosť za rozhodnutia.
Tentoraz ma pri pohľade späť skôr zamrzelo, že sa neviem, nemôžem rozdeliť. Naklonovať sa, aby som mohol vyskúšať viacero možností. Elektrón to dokáže, o čo som horší ja? (vysvetlenie si prečítajte v náučno populárnej literatúre o kvantovej fyzike). Keď už nie vrátiť sa a vyskúšať inú možnosť, prečo by nemohlo byť možné sa rozdeliť, aspoň dočasne, a skúšať rôzne, prípadne všetky, možnosti naraz? S mierne pochybnou interpretáciou spomínaného odboru fyziky by sa to malo dať – aspoň do času, kým ma nejaký pozorovateľ nezbadá. To celý efekt trochu kazí, škoda, ostáva už len sci-fi literatúra.
Paradoxom je, že hudba ktorú práve počúvam, vo mne vyvoláva naopak spomienky na vzdialenú budúcnosť. Drobný symbolizmus radšej vysvetlím. Počas strednej školy som totiž počúval dookola Jarreho a pritom čítal sériu knižiek od Asimova – Základňa (Nadácia). V tom čase ešte samidzat. Fascinujúci svet obývanej galaxie, medzihviezdnych letov, vysokej matematiky, nukleárnej energie. Sveta, kde sa dala matematicky spočítať budúcnosť ľudského spoločenstva. Ale najmä rozľahlých priestorov kozmu a možností. Hltajúc rýchly Asimovov štýl som sa vždy cítil prikutý na zem (Zem). Medzičasom sa možnosti značne posunuli, kyberpriestor sa rýchlym tempom buduje (časom som sa dostal aj ku Gibsonovi, pre znalcov 🙂 ), dá sa aj fyzicky cestovať. Cestovať aj do miest, kde to naozaj pripomína cestu časom späť.
Čo ostáva, ostáva aj v literatúre, filme, živote, je nutnosť rozhodovať sa. Niekedy bolestivo a náročne, ale vyberať si, často zo zlej a ešte horšej možnosti. Alebo vynikajúcej a ešte lepšej. Ale najmä – brať to ako nevyhnutnú súčasť života a tešiť sa z tých možností. Nakoniec to má spomínaný elektrón ťažké, síce sa môže nachádzať v násobnom stave, ale čo z toho, keď sa nemôže sám rozhodnúť, kde skončí…

Pozn. dieťa stále spí!

4 komentáre k “Dieťa spí, o minulosti, budúcnosti a rozhodovaní”

  1. aký je človek produktívny, keď dieťa konečne zaspí a trpezlivý počítač je poruke – už aj toto je dôvod na to, aby mal človek potokmov :-)))) A ešte drobná poznámka: elektrón nemá sivé mozgové bunky – môže sa síce multiplikovať (?), ale komu o tom porozpráva?? keď ani nemá v hlave slová, keď nemá ani hlavu? Sme síce ťažkopádnejšie útvary, ale aspoň o tom vieme :-))) Ešte pzonámka: píšem to cez deň, priam v pracovnej dobe, tak aj komentáre sú stručnejšie – aspoň si fandím, že sú :-)))

  2. predsa len ešte jedna poznámočka – Dušove úvahy len potvrdzujú skutočnosť, že deti „vychovávajú“ svojich rodičov prinajmenšom v rovnakej miere ako rodičia deti. To „vychovávanie“ je aj tak veľmi vágny výraz; zväčša „vychovávame“ päť minút, inokedy jednoducho žijeme, bývame, fungujeme lepšie alebo horšie – a deti sú s nami a vnímajú všetko a nasávajú ako špongia. Ale už aj predtým, len čo sa narodia – ak už nepočítam tehotenstvo – do podlahy nám zmenia život; tak potom aké „vychovávanie“, no nie? Rodič jednoducho nemôže nenazrieť do hlbín svojej duše; podľa mňa mať dieťa znamená 1/ úplne novú životnú situáciu; 2/ nový pohľad na vlastný život; 3/ celkom nové myšlienky, pretože životná prax je iná; 4/ hlbšie poznávanie predovšetkým seba samého. A, samozrejme, ešte kopec všeličoho – ale to tu teraz nejdem rozoberať. A ešte jedno „varovanie“, ktoré je, dúfam, zbytočné: nik nie je dokonalý – ak sa človek stane rodičom, najlepšie urobí, ak sa ani nepokúsi byť perfektným a vševedúcim. Niet nad miernu pohodlnosť – umožní všetkým naokolo dýchať! Howg. (Teraz je už, dúfam, jasné, prečo o svojich senzaňčných skúsenostiach nepíšem – som neznesiteľne patetická; myslím, že je to nenapraviteľné. Preto už ani slovo) :-))

  3. Tá stonožka hore na úvodnej stránke je jednoducho neodolateľná – liezli blatom stonožky… Takže Kuko už bude mať pomaly šesť mesiacov – teda pol roka, už sa bude dať počítať na roky!! Nová merná jednotka – bisťu. Koniec koncov, tohto roku bude mať jeden rok! Super! Pomaly zabudneme, že boli časy, keď tu nebol. Chcela by som mu ukázať tu v hore na nami ten nádherný mohutný strom s rozvetvenými konármi – lebo presne tak vyzerá rebrovie v gotických katedrálach. Určite ich stavitelia okopčili konštrukciu podobných stromov. Neviem prečo si myslím, že to musí rozhodne vidieť aj s obrázkom nejakej katedrály. Ale mal by to vidieť
    🙂

  4. Neviem, kam sa tento komentár dostane, lebo to ani nie je komentár, len som hľadala nejaké okno, kam by som napísala svoj senzačný zážitok s Nádasovým textom Paralelné príbehy. Takže: už som pomaly končila nielen s prekladom, ale aj s apretovaním tých 1500 strán, keď som sa rozhodla, že predsa len sa autora spýtam na jednu vetu. Bola poskladaná z dvoch častí, ktoré sa obsahovo vzájomne vylučovali. V kontexte to bolo viac-menej jasné, ale v slovenčine nemôžem dať dve také polovičky len tak vedľa seba, a tak aby som sa mohla rozhodnúť pre vhodnú spojku, napísala som Nádasovi. Operatívne a obšírne mi odpovedal a rozviedol svoju myšlienku, ja som sa poďakovala – trocha sme ešte komunikovali, napísala som mu napríklad, že až teraz mi začína ísť ten text trocha na nervy, on mi odpovedal, aby som si pomyslela, že on ho písal 18 rokov. Mňa potom zaujímalo, do akej miery je „zredigovaný“, lebo po 18 rokoch asi nijaký autor nie je ochotný len tak hladko prijať nejaké zmeny. Nadas napísal, že naopak, práveže potreboval niekoho, kto má odstup, lebo on bol v tom texte celý ponorený, a že mal výborného redaktora, hoci aj tak zostalo dosť chýb, ktoré potom v druhom vydaní opravili. Vtedy som šla do kolien. Druhé vydanie!! Prvé vyšlo 2005, v januári 2006 ho agent poslal do Kalligramu, tí ho poslali mne a ja som sa posadila k mašine… Kto mohol tušiť, že vydajú ďalšie vydanie?! Keď teraz je október 2007! No a vydali. Tak to bol kameňák. Ale Nádas sa do toho veľmi operatívne vložil, poslal mi jednu vetu, presne lokalizovanú, podľa ktorej sa dalo zistiť, z akého podkladu som prekladala, pravdaže, z prvého vydania. Ale na druhý deň poslal zoznam chýb, a bolo to len pár vecí, aj to zväčša klasické tlačové chyby. Happy end. A človek by si myslel, že sedieť pri PC a potichučky si prekladať je pokojná práca v ústraní… Nuž, neraz je to adrenalínový šport jedna báseň 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

%d blogerom sa páči toto: