Prvý týždeň
Ani sme sa nenazdali a už má krpec za sebou týždeň, odkedy sa volá Kamil… Ťažko robiť štatistiky za tých pár dní. Raz spí ako zarezaný a nič ho nezobudí, inokedy gúľa očami, mece sa, hľadá polohu a vôbec, komunikuje. Nechcem ho veľmi prechváliť, lebo vždy po návšteve, na ktorej alebo počas ktorej, je ukážkový, sa dostaví bruchabolenie či čkanie. Presnejšie zhodnotenie bude možné až pri druhom, takže si chvíľu počkajte 🙂 Papá ako správny Valibuk. Dokonca možno až príliš rýchlo, takže sa mu potom čká. Ale to je asi tak to najhoršie, čo sme stretli, takže by som povedal, že máme veľké šťastie…
Pomaly si zvykáme na spánkovú depriváciu. Hoci aj to je závislé od toho, ako s nami cvičí malý. Takže pozdravujem všetky mamičky na „dovolenke“ a chápem, ako môže deň uplynúť tak rýchlo. My sme tu dvaja a máme čo robiť. A v hlave mi trčí zoznam, čo všetko by som chcel stihnúť…
Inak základné úkony sú v pohode, len prebaľovanie sa skomplikovalo, odkedy sme mu nasadili poštolky. Sem tam dudlík ako náhrada prštekov (pozdravujem zubárku). Vtipné je, že špeciálny anatomický silikónový – … – je nanič, oveľa lepší je prachobyčajný latexový.
Kvôli tomu čkaniu ho musíme držať pokiaľ možno vo zvislej alebo naklonej polohe. Asi príde na rad aj klokanka. Zaujímavé je, že v kočíku nemal problém s ničím a pokojne spinkal aj na rušnej ulici, aj na rozbitom chodníku.
Pomaly sa blíži čas jedenia (myslené na všetkých), takže pokračujeme nabudúce. Zvyšok si pozrite v galérii, kde som pridal pár fotiek.