Najkrajší darček

Vianoce, nebo a peklo obchodníkov zároveň. Nebo čo sa týka výnosov, peklo čo sa týka náporu ľudí pred a po nich. A mne sa podarilo spojiť obchod a náboženstvo, čo väčšina komentátorov pravidelne rieši ako nezlučiteľnú dvojicu. Väčšine bežných ľudí to je pomerne jedno, málokto ale odolá a zruší darčeky. Ono, prečo by sme ich aj mali rušiť? Veď pocit, keď zažijem úprimnú radosť obdarovaného, keď som sa “trafil”, toho by som sa nechcel vzdať! O to komplikovanejšie je to s výberom toho správneho.

Nakoľko mám, pre niekoho rozčuľujúcu vlastnosť, nepodporovať “listy Ježiškovi”, darčekový proces je ešte komplikovanejší. Hlavne keď nikdy nie je dostatok času. Najmä, keď niekto inteligentne spojil koniec roka s voľnom a sviatkami… Veľakrát by som chcel aj niečo pripraviť vlastnoručne, ale málokedy sa mi to podarí dotiahnuť úplne. Minulý rok sme vyrobili na poslednú chvíľu kalendár s Kukovými fotkami, tento rok sa mi hádam aspoň podarí dať niečo na web 🙂

Hoci občas sa pritrafí aj kúzelná situácia. Pred rokmi, keď som bol ešte nasťahovaný doma v Karlovke, mal som tam aj darčeky pre Ľubkinu rodinu. Vrátane vtedajšej švagrovej frajerky. Mali sme pre ňu pripravené biele tričko s dlhým rukávom. Lenže, darčeky som balil sám a naponáhlo. Zabalil som aj tričko, balíček ostal pod stromčekom čakajúc na adresátku. Tá bola taká unesená, že sme na ňu nezabudli, že sme o pár dní všetci dostali rôznu kozmetiku.

O to viac sme užasli, keď sme sa dozvedeli, čo v tom darčeku naozaj bolo. Jedno mnohokrát vyprané tričko s logom Dunajského maratónu, kde sme robili občerstvovaciu stanicu. Z istého pohľadu priam handra, ale pre ňu to znamenalo, že sme na ňu mysleli!

Samozrejme, záleží aj na obdarovanom. Niekto môže dostať čokoľvek a bude sa na to krivo pozerať. Inému stačí aj drobnosť a nájde si v tom niečo, čo ho poteší. Osobne sa môžem pochváliť, že okolo seba mám väčšinou ľudí s kategórie b) 🙂

Maminka mi sundává bačkúrky

Využitie notoricky známeho citátu v nadpise nie je originálne. Lenže časom som si zvykol na to, že v reálnom živote sa odhohrávajú aj tie najväčšie scenáristické nezmysly. Resp. niekedy aj to, čo by si nikto nedovolil nafilmovať.

Tentoraz sa nám našťastie nič prevratné nepodarilo. Ale nechtiac sme otestovali, aký je Kuko samostatný. S rastúcou zimou vonku sa nepriamo úmerne predlžuje čas potrebný na prípravy. Zohnať dieťa, obliecť, zase ho zohnať, doobliekať, prebaliť druhé dieťa, znova obliecť prvé – klasika.

Kukinka sme motivovali, že pôjde otvoriť garážovú bránu, takže nakoniec už otváral dvere ako prvý. Doobliekali sme sa aj my, pobrali batožinu, otvárame dvere … a Kuko hovorí: "Kamilko nemá topánoky".

Scéna: krpec zakuklený v kočíku, rodičia naobliekaní, tašky v rukách, Kuko v bunde, čapici…. bosý. Fantastické je, že sa ozval! Po doterajších skúsenostiach, keď sme ho niekedy museli takmer priviazať, aby si ich obul, je to veľká satisfakci 🙂 Pomaly mu začneme pripravovať prihlášku na vysokú…

Okrem toho som už takmer úplne presvedčený, že tie scenáre si autori prepisujú z denníkov!

WordPress -> 2.3.1

A small deviation out of the family’s topics 😉
How to upgrade WordPress from 2.0.5 to 2.3.1 with Coppermine integration

Actually, WP itself was pretty simple. But the fun starts when you use couple of plugins where authors disappeared. Namely psnGallery2 and Coppermine integration.

So a simple cook book:
– take VMWare (player for example) and download VirualAppliance LAMP (Linux package with MySQL etc): virtualappliances.net
reason: you DO want to test the whole stuff before upload
– backup your site – copy files + database
– put it to the virtual server (Samba sharing works, phpMySQLAdmin as well – so it’s pretty straightforward)
small issue: if your database even in gzip format is too large for php admin, copy it to the server directly, then logon using telnet to server, run mysql from command line and upload data: “source yourfile.gz”
– create the same database users as on the live system
– fix the parameter in wordpress – the blog location
-try your test system – it should work
– upgrade the wordpress – following the complete guide (e.g. turn off! the plugins or you could end in long hours debugging why the database connection doesn’t work)
– check the web page: your theme could be broken, so try to fix it or get the new one, there are plenty of great ones on the web
– turn on the plugins
– debug the plugins…

In fact both of my Coppermine plugins had problems with new version on WP. Namely usage of wpdb object has been changed with numerous impacts. And as I found out, all web pages related to the plugins are gone. So with the help of online docs and looking to the other source codes, I realized that I have to change instances of data retrievals:
obsolete:
$result = $wpdb->query(” sql … “);
$row = $wpdb->get_results(); or get_row();

correct one:
$row = $wpdb->get_results(” sql …”);

Plus small change in the Coppermine integration to the new post – already mentioned in the WP forums.

Finally – I have WordPress 2.3.1 live with all functionality. It’s ready for redesing with new template to utilize the options with Widgets etc. Plus if anyone is interested in I uploaded the patched Coppermine as well.

Results: Coppermine_3_11_fixed

Nočné zápisky

Skôr by som to mal upresniť na ranné. Je krátko po druhej, za oknami jesenná romantika. Jemná hmla a v nej pouličné lampy. Nepočuť ani sanitky ani trolejbusy. Pozoruhodne nepočuť ani deti J Kuko zaspal v pohode a ja s ním (takže už mám nadspaté!). Zato Emílio mal dnes problém s večerom. Celý deň pospával. Ale večer sa stále dožadoval “prirodzeného” dudlíka stále dookola. Zrejme následky nedovyvinutého tráviaceho traktu. V preklade: asi ho bolelo bruško. Našťastie alternatíva “tatino” fungovala, chvíľu som ho ponosil a nakoniec uložil do ležadla. Občas trochu zjojkol, tak som si povedal, že počkám – a čakám doteraz J

Využívajúc lampičku na notebooku potme brázdim po webe a aktualizujem si znalosti o web stránkach (áno, nielen windowsy treba aktualizovať, ale aj technológie za týmito stránkami). Aj by som dal zopár ďalších fotiek na web, ale nechcel som ísť vedľa budiť dospávajúcu mamu… A hovorím si, že pomaly by som mal ísť spať aj ja a prestať sa tešiť z toho, že som presvedčil Word 2007, aby fungoval ako editor pre blog (wordpress = tento denník). Dobrú noc!

Emil Slimák

[thumb:5962:l]

Parametre:

  • 21. október 11:19
  • 3450 g
  • 49 cm

Ďalší obdivuhodný výkon bez akéhokoľvek uľahčovania. Myslím tým Ľubku 🙂 Prirovnanie k výstupu na vrchol resp. maratónu nie je ďaleko od pravdy. Bežne sa maratón behá okolo dvoch – troch hodín, to celkom pasuje. Na Kramáre sme vyrazili po siedmej a prišli, no, zhruba po siedmej. Veď je to päť minút. Pekná slnečná nedeľa. Vhodné opakovanie .-) Minule to bola tiež nedeľa, lenže o niečo skôr, o pol tretej. Niektoré okolnosti našťastie ostali – prázna pôrodná sála. Prisahám, neobjednával som to!

Po ôsmej sa objavil doc. Rusnák a harmonogram mohol začať. Spomínam ho preto, lebo ma príjemne prekvapil. Najmä informovaním o všetkých krokoch. Nebudem to naťahovať, ani celý proces sa na našťastie nenaťahoval. Od začiatku reálnych kontrakcií okolo pol desiatej do pol dvanástej je to práve ten špičkový maratón 🙂

Ľubka aj krpec to zvládli bravúrne, na jedno zatlačenie. Hneď sa ozval, ale na druhej strane bol zase o dosť tichší ako Kuko počas nasledujúcich dvoch hodín. Hneď sa prisal, dudkoš jeden. Našťastie všetko vyzerá byť ok, je chlp menší ako Kuko a rozhodne svojský.

Stretnutie Kamil-Emil bolo úplne v pohode, po všetkých príhodách som očakával oveľa horší priebeh návštevy v pôrodnici. “Braček je bábätko” – a následne sa viac venoval výťahom, akoby mal hysteričiť kvôli mame. Rovnako v pohode sme sa vybrali aj domov. Tak, teraz už len príprava spoločného spolunažívania 🙂

Cena Mateja Bela = Juliana Szolnokiová!

V prvom rade trochu teórie:

Cenu Mateja Bela udeľuje Literárny fond každoročne za vedecký alebo odborný preklad. Bližšie pozri MK alebo http://www.litfond.sk/ceny/casop1.htm.

A práve pri príležitosti tohtoročného vyhodnotenia by som si rád dovolil upozorniť na fakt, že bol ocenený preklad diela László Bitó: Kniha o dobrej smrti. Eutélia, eutanázia.

A v tomto momente si dovolím pripomenúť, že laurelátka je nielen vynikajúca prekladateľka, ale aj neobyčajný človek plný pozitívnej energie. Je to moja mama .-) Gratulujeme!!

pár slov z udeľovania:

cena Mateja Bela v kategórii spoločenských vied

 

Zdôvodnenie:

Tematika tohto diela svetoznámeho lekára, ktorá sa týka každého z nás, je na našom trhu úplnou novinkou. Postoj k smrti, a najmä okolnosti, za akých ľudia odchádzajú zo sveta, problematiku eutélie i eutanázie umocňuje aj vynikajúci preklad. Hoci je primárne určený širšej odbornej verejnosti, nepochybne osloví aj laického čitateľa. Slovenský text je plný neobyčajne citlivo riešených pasáži, čo je veľmi dôležité, lebo necitlivá formulácia by mohla vyvolať priam až averziu voči autorovým novátorským myšlienkam či postojom. Preklad je obdivuhodne empatický aj pre ťažko chorého inteligentného pacienta, lebo ho zbavuje strachu z utrpenia či ponižovania v stave ťažkej choroby. Najťažší oriešok prekladateľskej práce pri takej odlišnej vetnej skladbe, aká je v oboch jazykoch, zvládla prekladateľka na jednotku. Hoci autor má trocha konzervatívny jazyk – pretože žil dlho v emigrácii -, prekladateľka ho pretlmočila do slovenčiny tak, až vôbec necítiť, že ide o preklad. Pritom tam, kde sa to žiada, správne používa aj knižný štýl. Na množstvo nových pojmov, ktoré v slovenčine ešte nie sú kodifikované, prekladateľka našla vždy adekvátne a zrozumiteľné riešenie. V knihe je veľa príkladov vynachádzavosti prekladateľky, tvorivých riešení i v najťažších prípadoch, čo čitateľ celkom iste ocení.

XXXXX = L

XXXXX = L
Aspon v rimskom pocitani. Je patdesiat vela alebo malo? Ze coho? Rokov predsa. Ani to nestaci? Cakat patdesiat rokov na splatenie hypoteky je napriklad pomerne dost. Ak nie ste privatizer, ani vam ju nikto taku dlhu neda. Mat patdesiat a este patdesiat rokov pred sebou je zase slusna vyhliadka. I ked, povedzme si uprimne, treba mat k tomu este stastie a mat sancu si tu aj uvedomovat a uzit si to.
Nechcel som dokazat, ako je vsetko relativne, este aj tato fraza sa zrelativizovala bez priblizenia sa k rychlosti svetla. Chcel by som touto cestou poblahozelat tete Zuzke a strykovi Dusanovi k ich famoznemu vyrociu svadby. Patdesiatemu, aby nedoslo k omylu. Nakolko  som zenaty pat rokov, nejdem si uzurpovat pravo to hodnotit. Nie som uz ani taky mlady, aby som mal pocit, ze sa mozem kvalifikovane vyjadrit k vsetkemu. Obdivujem ich a gratulujem k zvladnutiu vsetkych nastrah a kompromisov, ktore su pre inych neprekonatelne aj po ovela kratsom case.
Verim, ze oslavime aj najblizsie okruhle vyrocie (z mojho pohladu – 64 = 2 na 6 :-)) v prijemnej slimakovskej atmosfere, ktora odjakziva dychala z utulnych priestorov na Kosickej!

Tolko strucny pozdrav z juhu, vela zdravia!!

Tipica Cucina Romana

Nebudem sa pytat, kto pozna Taliansku kuchynu. Aj na Slovensku je asi viac pizzerii ako miest s bryndzovymi haluskami. O to zaujimavejsie je spoznat ju priamo pri Talianoch, nie cez kucharske knihy. Domaci radi varia a radi jedia. Lenze napriek ocakavaniam z juznych krajin, surovu zeleninu tu jeme prakticky len my. A to sa na nas este vyvalene pozeraju, ako to, ze tehotna je nieco take! U nich to nejedavaju, boja sa toxoplazmozy. My sa snazime zeleninu a ovocie umyvat…

Zazitok bol sledovat dnes v parku Zoomarine hufy skolakov. Prisli na vylety organizovane skolami, aby si pozreli predstavenia so zvieratami – delfiny, tulene, papagaje… Okolo dvanastej sa vsetci vyhrnuli na obedy. Prvykrat som videl za tento tyzden jest niekoho obed o takomto case. Ich pridely sa napadne podobali na dokumentarny serial Jamieho Oliviera o strave v britskych skolach. Hranolky, vyprazene maso a pohar s Coca Colou… Inak tam podavali aj lassane, mozzarellu, pripadne grilovane maso – co si mam odskusane ako beznu stravu tunajsich vecer doma.

Podla bulvarnej tlace su Taliani na prvom mieste, co sa tyka obezity v Europe. Cital som to cestou sem a velmi mi to nezapadalo do mojho obrazu o nich po piatich navstevach. Ked som videl, co je mlada generacia, prestal som sa cudovat…

Cakame na objednanu pizzu 🙂

Rychly pozdrav z pomaleho Talianska

Resp. z pomaleho internetu v Taliansku. V miestnej farme uprostred pola to je o nieco pomalsie, ako kablovy modem doma v Blave. Na pisanie to je v pohode, na upload fotiek budem musiet najst alternativnu cestu.

Dufam, ze to nebude treba na cestu domov. Den potom, ako sme prileteli na letisku v Rime vypukol strajk a par letov zrusili. Pritom cely let trval hodinu a 10 minut, pri priaznivom vetre 🙂

Tazko pisat o prekvapeniach, nakolko sme v Latine uz siesty (!) krat, ked zapocitam aj dva kratke vylety na svadby. Co je novinka je Kuko, ktory je tu s nami prvykrat. A my zistujeme nekompatibilitu jeho biorytmu s miestnymi pomermi. Tyka sa to jedla, zohnat obed resp. veceru v case, kedy este nespi nie je jednoduche… Rovnako Sara, stvorrocna dcerka kamosky, chodi spavat pred polnocou, co je oproti Kamilovej 8 hodine naozaj mimo. Z miestneho pohladu poobede zacina niekedy o 17, na piknik sa vyraza o 18:33 (to ako v tomto okamihu, ked dopisem) a vecera sa vari po pol siedmej.

Este dodatok – bez repelentu sem radsej nechodte! :-))

Čo je to? Počítač!

Poviete si, o čom to zase píšem? Počítače? Jasné, všade naokolo, veď ich používam každý deň aj noc. A práve o to ide. Kamil je už od prvých mesiacov fascinovaný všetkými tlačidlami, vypínačmi, regulátormi, svetielkami a podobnými, aj mne sympatickými :-), drobnosťami. Dokonca jedno z prvých slov, ktoré sa dali jednoznačne identifikovať, bolo “šťuk” – naučila ho moja mama a odvtedy u nás týmto pokynom začína Las Vegas, alebo inak povedané, všetky svetlá zapnite sa.

Touto drobnou odbočkou som sa dostal k ústrednej téme, ktorou nie sú počítače (ách, nuda, ja viem), ale Kukove lingvistické výkony! Pravdu povediac, my od neho očakávame glosovanie a komentáre neskôr. Prečo? Opýtali sme sa, ako sme na tom boli my 🙂 Ale šťuk štuk prišlo pomerne skoro, motivácia obsluhovať vypínače bola prisilná. Je to ako s jeho chodením, tiež mu to nedalo, kým sa nenaučil cupitať, ešte lepšie vyliezať na podobločnicu, televízor a podobne. Späť k slovnej zásobe. Aktuálnym výrokom č. 1 je “čo je to?” s neodmysliteľným prstíkom ukazujúcim na hocičo okolo.

Teraz sa zamyslite, ktorý prístroj v okolí má veľa tlačidiel, plno blikajúcich svetielok a farebné divy behajúce po ploche? Správne, notebook celkom zapadá do tejto definície, takže nečudo, že Kuko často príde aj cez celý byt s naliehavým “ee ee” a ťahajúcim ma k čiernej skrinke. Chce ju otvoriť a zatiaľ mu robí zámok problém. Už si na to doniesol aj kľúče od bytu, ale nefungovali… Klávesnica ho fascinuje, ale prstom po touchpade sa mu veľmi chodiť nechcelo – radšej má sýtočervený trackpoint.

Keď sa dali dokopy tieto koníčky, bolo menej prekvapivé, keď dnes vyrukoval Kuko na Ľubku s tým, že zopakoval po nej slovo “počítač”, teda okrem toho č na konci. Zapáčilo sa mu to tak, že si ho brlal ešte aj večer vo vani… 😉 Dúfam, že sa na mňa tým pádom nebudete pozerať ako na blázna, ktorý ako prvé slová drví dieťa práve toto….!!

Aktualizácia galérie, masovka

Drahí návštevníci…

Na začiatok asi sklamem všetkých, ktorí používali funkciu “posledné pridané fotky” v galérii na prvej strane. Vypol som ju. Neprepadajte panike, pridal som tam niečo lepšie – zoznam posledných albumov. Aj tak fotky pridávam po balíkoch, tak to má väčší zmysel.
A tentoraz som ich pridal naozaj dosť. Nakoľko posledný polrok bol v znamení skôr výroby kalendárov a cestovania, na stránku došlo až teraz. Aspoň na fotky, texty a menovky prídu na rad následne…

Vyskúšať môžete aj priamo: http://www.slimaci.sk/cpg/thumbnails.php?album=lastalb

Pripomienky pochopiteľne – ako vždy – uvítam!

🙂

Minojske poviedky II.

[thumb:4215:l]
Tak si teda vyberte 🙂 Znacka je z Paleonchory na juznom pobrezi. Pozicali sme si auto a tak brazdime aj dalej, ako je Chania. Je to podstatne lepsie, ako ist spolocne autobusom na vylet – tam sa Kuko nevyspi, takto to zvlada uplne skvelo. Aj pokrutene cesty v horach, ktore sa podobaju na vystup na Ostrvu z Popradskeho plesa – len autom. Ocarujuce dedinky na juhu to vsetko vynahradia. Su ovela autentickejsie, ako hotelovy sever. Menej ludi, menej vln, viac zazitkov. Medzicasom totiz zacalo tak fucat, ze sa v mori pri hoteli ani kupat neda, takze mame o dalsiu vyhovorku hliviet menej.
Zapacilo sa nam to dokonca tak, ze si auto poziciavame o den viac a ideme pozriet este na vychod. Fotky z dnesneho okruhu budu stat za to, len vsetko ma svoj cas 🙂 Zatial si pozrite vylet do Knososu a vychod slnka, kvoli ktoremu som sa vytrepal na plaz pred siestou… a trcal tam do pol osmej, kym sa slnku uracilo naozaj vyjst.
Inak ziadne zmeny, varia skvelo. Vlastne jedna ano, stihacky nad hotelom vystriedal vrtulnik. Zlate NATO 😉

Minojske zapisky I.

Príjemné babie leto z teplej Kréty prajeme 🙂

Možno sa vám už podarilo z pár nových fotiek identifikovať ďalší cieľ potuliek po európskom kontinente. Toto [thumb:4153:l] je severné pobrežie Kréty, neďaleko Chanie. Ak by niekto chcel závidieť slnko, tak sa choďte pozrieť do Blavy, tam je vraj rovnako 30 stupňov. Ale asi nikto nespochybní, že na pláži je asi lepšie. Ešte tu aj pofukuje vetrík, takže žiadny úpäk sa nekoná. Dokonca vetra je občas toľko, že nás ani do mora kvôli tým vlničkám nepustia, tak sa máčame v hotelovom bazéne. Až neprirodzený luxus po predošlých dovolenkách, ale zážitky pre Kuka ako stvorené. Zvláda to s prehľadom, či to je cesta lietadlom, autobusom, alebo len tak prechádzka po mestečku Platanias. Už sa zabýval aj v hotelovej izbe.
Veľmi sme sa nikto neskamarátili s komármi, keby ich sem vyviezli z Devína, tak tam neostane ani jeden. Nič na ne veľmi nefunguje, ani miestne recepty, tak sme museli využiť mechanické zábrany (sieťka z kočíka pasuje bez problémov aj na postieľku…).
Len tak sedieť pri bazéne by ale popieralo podstatu dovolenky = spoznávanie novej krajiny. Takže sme skočili miestnou hromadnou dopravou do Chanie popozerať Benátsky prístav. Tam nás odchytil miestny reštauratér, ktorému slovenčina nerobila žiadny problém. A očividne ani ďalších 11 jazykov, ak sa dobre pamätám! Srandista a potvrdil reputáciu miestnych – nie sú otravní, ponúknu služby, ale bez problémov rešpektujú aj odmietnutie alebo iný názor. Bez problémov sa dá dohovoriť po anglicky, až je to trápne, lebo nás to nenúti investovať energiu do skúšania gréčtiny…

Aby som však nenapísal hneď všetko, opúšťam miesto za PC v jednej z internetových kaviarní (teda, toto je pravdu povediac požičovňa áut, s tým internetom je to tu chudobné, zďaleka sa to nechytá na Áziu…). Popozerajte si fotky, niečo ešte pridáme. Aktuálne zábery z fakultatívneho výletu na juh sa ešte spracúvajú, tak chvíľu vydržte 😉

(Ne)lúčime sa, stará mama!

Aký je rozdiel medzi detstvom a dospelosťou? V skúsenostiach? V schopnostiach? V bezstarostnosti? Ktovie, ale kto práve zažíva detstvo asi nepotvrdí, že by to bolo také skvelé a ľahké, ako sa nám zdá. A rovnako, rešpekt voči skúsenostiam a veku sa získava práve vekom. A možno práve tým získavaním nových pohľadov a možných následkov situácií sa odlišuje priamočiarejšie a úprimnejšie myslenie v detstve od toho nášho, už zmohnutého rôznymi nánosmi tradícií, zlých zážitkov, spoločenských záväzkov a požiadaviek. Na prvý pohľad asi nejasný úvod, ale chcel som naznačiť, ako sa s neúprosne pokračujúcim časom učíme zvládať nové situácie. Aj také, ktoré by som pokojne ponechal nedotknuté.
Moja stará mama v pokoji a teple domova spokojne dodýchala. Medzi svojimi najbližšími, s dlaňou v ruke svojej dcéry. Spolu prežili dlhé roky, posledné štyri ešte intenzívnejšie spolu. Len úlohy si trochu po päťdesiatich piatich rokoch vymenili. Ako sama spomínala, pán Boh ju mal veľmi rád, ani doktorovi sme nemali čo povedať, lieky nebrala, nič nebolo treba liečiť. Prémiová forma zaspania v krásnom veku takmer deväťdesiat sedem rokov.
Dá sa to očakávať, ale nedá sa na to pripraviť. Raz odíde aj človek, ktorého som stretával celý môj život. Od detstva, keď som jej pomáhal s palacinkami na dvoch panviciach naraz, hodiny maďarčiny, prázdniny v Zlatých Moravciach. Po posledné roky, kedy sa s úsmevom na tvári divila, že je ešte tu. Nezažil som ju už ako aktívnu učiteľku, ale ako aktívneho a vždy dobre naladeného človeka. Vedela si dať v osemdesiatke záväzok, že sa na staré kolená ešte naučí “poriadne po nemecky” (čítaním Thomasa Manna). A mimoriadne ju potešil astronomický atlas, ktorý sme jej dali myslím na 88 narodeniny. Zažila Rakúsko-Uhorsko a všetky nasledujúce štátne útvary až do tohto posledného pokusu (stihla aj odvoliť v tohtoročných voľbách!).
Pánbožko ju mal ozaj rád, inak by nebolo možné, aby mama mala možnosť, chuť, vôľu a sily venovať sa jej dennodenne posledné štyri roky. Bol to úctihodný výkon a príklad. Lúčiť sa so svetom nie je ľahké, ale s pocitom, že som doma a vítaný, to musí byť zvládnuteľnejšie.
Spísal som pár odstavcov, bohužiaľ sú len kostrbatými riadkami, chcel by som toho dostať sem-zo seba viac, ale nie vždy to ide 🙁 Venujme teraz spomienky a chvíľu ticha úžasnej osobe, s ktorou sa naposledy pôjdeme rozlúčiť v stredu 9. augusta o druhej v krematóriu.

Vo štvrtok tretieho augusta dvetisícšesť urobil Kamil svoj prvý a stará mama pomyselne posledný krok medzi nami.

[thumb:4123:l]

Hromadné prírastky fotiek

Zdravím všetkých, najmä stálych čitateľov a obzerateľov!
Vďaka za trpezlivosť, aj komentáre (kde sú fotky?!), množstvo projektov v poslednom čase trochu pribrzdilo publikačný proces. Nie, že by sa míňali fotky, skôr naopak. Pribudlo ich zopár (stovák), v dohľadnej dobe by k nim mali prikvitnúť aj titulky. Verím, že oceníte drobné vylepšenie aj úvodnej stránky, kde sa odteraz rotuje aj hlavná fotografia.

Len preletím, čo pribudlo:
Všeobecné a my:
Na úvodnú stránku: [album:90,1]
Kamil IV: [album:79,1]
Narodky Ľubka: [album:83,1]
a ja s Tomášom: [album:86,1]
opekačka: [album:88,1]
Devín a Dunaj: [album:78,1]

Výlety
Jasná 2006 [album:75,1]
Trávnica [album:80,1]
Indiáni:
Mýto: [album:76,1]
Párty: [album:81,1:l]
Koliba: [album:82,1:l]
Prílet TLKu: [album:85,1:l]

Zázrivá 2006: [album:87,1:l]

VI. mesiac

Čas plynie, voda stúpa a opadáva, slnko vylieza aj zalieza. Pred chvíľou sme tu mali hromady snehu, dnes sa dá flákať sa v tričku. Jediné, čo sa veľmi nemení, je zoznam úloh, čo ma čakajú. Nakoľko medzičasom podporujeme našich kamarátov na náročnom výlete TLK2006 (Thajsko, Laos, Kambodža), publikovanie na verejnej časti webu trocha zaostáva. A to sa za mesiac nakopilo riadne množstvo fotiek, len ich musím prebrať. Síce ma mnohí upozorňujú, že tie stovky fotiek na webe je dosť veľa – ale zďaleka to nie sú úplne všetky fotky, ktoré mám v archíve 🙂 Skrátka, vek digitálnej tvorby.
Viem, že to zaváňa plytvaním a otupovaním pozornosti. Lenže najmä pri malom Kukovi zachytiť ten správny okamih je umenie aj náhoda. Preto sa venujem aj sériam, ktoré v koláži dajú vyniknúť ďalšej dimenzií, ktorou je zmena v čase. Nikdy by som neveril, že je možné plynulo prejsť zo smiechu do plaču a naopak. A ako sa to okamžite prejaví aj na mojej nálade. Pri úsmeve pookrejem a zabudnem na to, či bol pred chvíľou mrzutý alebo nie. A rád zaplatím daň za jeho pozornosť a zvedavosť, síce to stojí niekedy nervy a vyžaduje tvorivé generovanie rozličných podnetov, ale odmenou je jeho blažený úsmev, keď sa naučí niečo nové.
Pre štatistikov, prípadne všetkých kamarátov s ratolesťami: po šiestich mesiacoch mal Kamil 9480 g a 69 cm. Krivka váhy sa začína logaritmizovať, na dĺžku sa veľmi nemení. Všetko doteraz z materského mlieka (a vigantolu…), prvé pokusy so zeleninou a ovocím skúšame len teraz. Na moje veľké prekvapenie to ide celkom dobre, nepochopiteľne (pre mňa) sa asi za dva dni naučil, čo sa robí so šálkou s čajom. Zaspávať večer po kúpaní sa naučil s pomocou maminho pyžama veľmi dobre. Naopak cez deň je taký zvedavý, že po pol hodine spánku sa dožaduje ďalšej dávky nových zážitkov. V kočíku sa vydrží voziť dlho – prevesený cez okraj si pomrkáva a sleduje okolie.
Onedlho ho premenujeme na vodného slimáka. Doma sa odjakživa (no, tých päť a pol mesiaca) rád kúpal. A vydržalo mu to aj do bazéna na kurze, no, nie plávania, ale styku s vodou. Žiadny problém so sprchovaním hlavy a podobne. Dúfam, že mu to aj vydrží.
Smutné na tom je akurát to, že sa s ním nemôžem kúpať aj ja, nakoľko som si, pri športe, ako inak, “privyrobil” dlahu na prste. Týmto sa vopred ospravedlňujem za prípadné preklepy, či menej textu, ale v tomto prípade je zvyk písať desiatimi prstami trochu na obtiaž…

Idem sa venovať fotkám, nech to nie je len o texte 😉

V. mesiac

[thumb:3298:l]

Čo dodať, Kuko sa plynulo prehupol za prvú päťmesačnicu. Pomaly sa nám začína stabilizovať, grcká už naozaj zriedka, zaspáva sám v postieľke… Na váhe sa prejavili logaritmické tentencie, takže má okolo deviatich kíl, ale už to nerastie tak strmo. Uvidíme, čo to spraví, keď začne chodiť. Zatiaľ sa prevaľuje, naťahuje a veľmi rád by si aj zabehal, aspoň podľa výrazu, keď sa o to pokúša.
Veď si pozrite pár fotiek, nabudúce dopíšem viac 🙂

Julke všetko najlepšie k 2^6-4!

Všetko najlepšie k 2^6-4!

Pre menej zbehlých v operátoroch – dokopy to dáva 60… A nakoľko máme na rukách desať prstov a egyptské šesťdesiatkové kopy sa ujali iba v počítaní času, je to číslo významné. I keď číslo samo o sebe povie minimum. Vôbec nevypovedá o človeku ako takom, len to, že sa mu podarilo sa ho dočkať. Ale akým spôsobom, čo všetko musel preskákať, s čím sa vysporiadať, ako to zvládol a tým pádom zvládajú aj ľudia jeho – to všetko vyžaduje ďalší opis.
Ten by som chcel raz zvládnuť, ale zistil som, že to vôbec nie je jednoduché. Sú experti, ktorí vedia píšu o rodine, o vysporiadaní sa s rodičmi (-> kniha pamätí, Nádas, preklad: Juliana Szolnokiová). Ja som sa až tak ďaleko zatiaľ nedopracoval, lebo mám stále pocit, že to musím spraviť poriadne, keď to už publikujem. A zatiaľ sa mi darí pripravovať, ale nie produkovať.
Pod prípravu počítam aj napr. skenovanie historických diákov a fotiek. Oproti dnešnému digitálnemu svetu ich je pomerne zvládnuteľné množstvo, hoci musím uznať, že tatino (aj s mamou) dokumentovali by som povedal nadštandardne. Zatiaľ som skončil pri čísle 2700 a ešte zďaleka nie je koniec.

Ale už som pomaly pri konci príspevku a stále chýba pointa. Nepodliehajte panike, bude. Teda je: všetko najlepšie, mama, k Tvojej šesťdesiatke! Pokojne sa popritom priznám aj k egoizmu: verím, že Ti životné odhodlanie, dobrá nálada, energia a náboj vydržia aj naďalej, stále z nich aj my všetci čerpáme, hoci by to na prvý pohľad malo byť presne naopak… 🙂 Ešte raz, všetko najlepšie, dostatok šťastia a optimizmu (nielen v podvedomí)!

[thumb:3262:l]

Dieťa spí, o minulosti, budúcnosti a rozhodovaní

Dieťa naozaj spí. Kuko nezameniteľným spôsobom vytušil, že sa chcem pustiť do článku s týmto nadpisom a vyžiadal si drobné pohojdanie v sedačke. Rád mu to splním. Zaslúži si to, vyrastať nie je ľahké, aj keď sa to pri každodenných problémoch dospelákov možno nezdá. My máme s čím porovnať, lenže preňho je každý zádrhel nadľudsky veľkým, veď prakticky všetko presahuje jeho doterajšie skúsenosti a zážitky. Všetci rastieme len tak, že sa snažíme prekonávať doteraz nepoznané, poučiť sa, prípadne ešte častejšie nepoučiť… Utekaním od problémov paradoxne stojíme na mieste.
Je večer, doma aktuálne nie veľmi tradičné ticho, pánska jazda. Všetky baby zmizli, domáca pani, aj návštevy, a my sme sa mohli s Kukom venovať spokojne sami sebe. Prednesu básničiek – zatiaľ z mojej strany a z knižky. Keď bude Kuko po mne, asi to tak ostane, kým nebudem mať vnúčence 🙂

Dieťa sladko spí a mne ostal priestor aj na čakajúcu prácu. Hromada historických fotiek, ktorú som nedávno naskenoval, si pýta úpravy. Otočiť, orezať, trochu očistiť. Zamyslieť sa nad kompozíciou. Nad situáciou. Nad časom. Uplynulým časom. Nenahraditeľne uplynulým časom. V makroskopickom svete neúprosne plynúcim. Tečúcim vpred, nútiacim k rozhodnutiam a výberom. Na rozdiel od počítačových hier často s jedným pokusom. Všetci sme zažili pocit “druhý raz by som to spravil inak”. Ktovie, či naozaj. Konáme tak ako chceme, podľa mňa. Ťažšie sa nám priznáva zodpovednosť za rozhodnutia.
Tentoraz ma pri pohľade späť skôr zamrzelo, že sa neviem, nemôžem rozdeliť. Naklonovať sa, aby som mohol vyskúšať viacero možností. Elektrón to dokáže, o čo som horší ja? (vysvetlenie si prečítajte v náučno populárnej literatúre o kvantovej fyzike). Keď už nie vrátiť sa a vyskúšať inú možnosť, prečo by nemohlo byť možné sa rozdeliť, aspoň dočasne, a skúšať rôzne, prípadne všetky, možnosti naraz? S mierne pochybnou interpretáciou spomínaného odboru fyziky by sa to malo dať – aspoň do času, kým ma nejaký pozorovateľ nezbadá. To celý efekt trochu kazí, škoda, ostáva už len sci-fi literatúra.
Paradoxom je, že hudba ktorú práve počúvam, vo mne vyvoláva naopak spomienky na vzdialenú budúcnosť. Drobný symbolizmus radšej vysvetlím. Počas strednej školy som totiž počúval dookola Jarreho a pritom čítal sériu knižiek od Asimova – Základňa (Nadácia). V tom čase ešte samidzat. Fascinujúci svet obývanej galaxie, medzihviezdnych letov, vysokej matematiky, nukleárnej energie. Sveta, kde sa dala matematicky spočítať budúcnosť ľudského spoločenstva. Ale najmä rozľahlých priestorov kozmu a možností. Hltajúc rýchly Asimovov štýl som sa vždy cítil prikutý na zem (Zem). Medzičasom sa možnosti značne posunuli, kyberpriestor sa rýchlym tempom buduje (časom som sa dostal aj ku Gibsonovi, pre znalcov 🙂 ), dá sa aj fyzicky cestovať. Cestovať aj do miest, kde to naozaj pripomína cestu časom späť.
Čo ostáva, ostáva aj v literatúre, filme, živote, je nutnosť rozhodovať sa. Niekedy bolestivo a náročne, ale vyberať si, často zo zlej a ešte horšej možnosti. Alebo vynikajúcej a ešte lepšej. Ale najmä – brať to ako nevyhnutnú súčasť života a tešiť sa z tých možností. Nakoniec to má spomínaný elektrón ťažké, síce sa môže nachádzať v násobnom stave, ale čo z toho, keď sa nemôže sám rozhodnúť, kde skončí…

Pozn. dieťa stále spí!

Štyri mesiace, osem kíl, macík a iné úvahy

Zase sa priblížil výplatný termín a s ním aj ďalší Kukov mesiac. Na konci toho s poradovým číslom štyri sme v domácich podmienkach namerali plus mínus osem kíl živej, nezabalenej váhy. S plnou plienkou, najmä s “týždňovou”, to bude pokojne aj viac. Týždňová znamená približný interval, na ktorý si prestavil veľkú potrebu. Tá ale stojí za to…
Aj v iných smeroch nám krpec dozrieva. Sedieť už vie chvíľku aj sám, ale najradšej by sa rovno postavil. Podstatne lepšie znáša aj prácu s bruchom, ako je odgrgávanie, prípadne vracajúce sa mliečko. Zďaleka ho to nerozhádže tak, ako zo začiatku. Všetko vníma ako špongia, dokonca aj pri kojení – predtým ho od sosania neodradilo nič, dnes sa hneď obzerá, čo sa to deje navôkol.
Formy zaspávania sa príliš nemenia, cez deň zalomí a je tuhý – bez problémov ho oblečieme a prenesieme. Večer sa stáva úzkostlivejší a chodenie po špičkách je to najmenej, čo robíme, aby zaspal. Väčšinou je to kombinácia kojenia, skacakania na lopte, či hojdanie v autosedačke. Fakt je, že nakoniec vždy zaspí 🙂
Ako nám rastie, niektoré oblečenia sa už dostávajú do zásobníka na recykláciu… Pomaly už vyrastie aj z obľúbenej macíkovej kombinézy, ktorú sme preto využili na “pár” (50…) záberov:
[thumb:3225:l]

Počas arktických dní sme ho von veľmi neťahali. Ale výstavu Slovakia Tour a pridruženú Cameru Slovakia sme si ujsť nedali – nakoniec sa aj oteplilo na prijateľných pár stupňov pod nulou. Výstavu zvládol spokojne v klokanke – nespal, ale sledoval, čo to ten tatino robí (degustuje, diskutuje… 🙂 ). Takmer sme sa ocitli aj v Markíze, ale nakoniec to vystrihli. Nič to, hviezdu z Teba spravíme nabudúce!
[thumb:3205:l][newline]

Na záver ešte jedna drobná matematická úvaha. Začalo to zamyslením, ako to asi bude vyzerať, keď sa bude Kamil pýtať na nejakú večernú diskotéku. Na prvý pohľad možno predčasné, ale radšej byť pripravený, no nie? A práve pri hľadaní odpovede, sa objavuje spomínaná (nie vysoká) matematika. Miera strachu o niekoho blízkeho je priamo úmerná intenzite únavy, ale zároveň nepriamo úmerná množstvu informácií. Drobný preklad na ujasnenie: pozorujem na sebe, že čím som unavenejší, najmä z duševnej práce, tým viac ma mátajú chmúrne predstavy. Automaticky si z niekoľkých možných variant vyberiem tú najmenej príťažlivú. Stáva sa pre mňa čoraz reálnejšou, dejú sa katastrofy, nastávajú problémy, a nakoniec som ešte aj ja ten zlý. Príjemné je, že stačí si ísť ľahnúť a ráno je to zvyčajne oveľa lepšie. A k tomuto sa pridáva druhá zložka. Nazval by som ju informačnou depriváciou. Klasický príklad (všetci asi poznajú): “keď prídeš, tak mi zavolaj”. Nič nemôže byť horšie, ak sa druhá strana neozve. V tomto momente musím vyzdvihnúť praktický postoj mojej mamy, ktorá nám väčšinou nakázala, aby sme sa ozvali, iba ak sa niečo stane. Lebo fakt je, že napriek dnešným technológiam, vždy môže byť problém aj v spojení. V tom lepšom prípade. Ale pocit bezradnosti to nevylepší.
Takže ako nad tým rozmýšľam, chcem vôbec, aby mal Kuko telefón? 🙂 Čo keď mi ho nezodvihne, nebude lepšie, ak ho nebude mať vôbec? Lepšie nemať možnosť sa dovolať, ako sa nedovolať… Ja viem, viem, akademická debata. Ťažko mi dá na výber, či mu dať mobil alebo nie… Ale kým ešte len mumle “mamama”, tak sa nad vari tým môžem zamyslieť?