Prechadzam sa pri Seneckych jazerach po polnoci, chladnejsi novembrovy vecer. Po slnecnom dni ostala bezoblacna obloha plna hviezd. Ako dierka v tmavom platne ziari Jupiter. Pamatam si ho spred roka, vtedy ho boli plne noviny. S presnymi koordinatmi, kedy presne ho bude vidiet. A pritom tam visel pol noci. Ako dnes.
Pozorovali sme ho spolu s mamou z NOU izby, niekedy spolu, inokedy len ja z balkona.
Pacil by sa Ti aj dnes, mami. Vzdialene tajomno a nedotknutelnost hviezd nepominie. Rovnako ako spomienky…

Ospravedlňujem sa za matematický titulok, raz darmo, škola sa prejaví. Okrem toho mi to pomáha sa odosobniť, aby som neskĺzol do prílišnej sentimentality. Práve som sa prehrabal archívom nascanovaných fotiek a diákov. S narastajúcim vekom som čím ďalej vďačnejší tatinovi, koľko toho kedysi nafotil.

Hádzanie lopty na Hrebienku – prešlo ťažko uveriteľných 29 rokov, ale stále sa mi to vynára ako živá spomienka. Nie je to tak dávno, čo som si mnohé pripomenul pri triedení fotiek mamy. K tatinovi sa vraciam po dlhšom čase, naposledy sme to spracúvali ešte pre darčekový kalendár…

Dnes si pripomíname nedožitých 80 rokov Ivana Slimáka, môjho tatina. Iné označenie mi k nemu akosi nepasuje. Hoci je to 14 rokov odkedy máme ďalší dôvod chodiť do krematória, ostane pre mňa ten istý tatino. Myslím, že by ho nadchla dnešná foto a video technika. Veď vďaka nemu sme mali stredoformátovú Yashicu, potom Minoltu, aj super-8 kameru (hej, scanovanie tých filmov ma ešte len čaká…). A tak si môžem porovnať čo kedysi parkovalo v Karlovke pred domov, ako sa nahradili sklenníky Zaresu námestím. A hlavne výlety – Vysoké Tatry, Bulharsko, Juhoslávia. Nikdy sme nemali doma auto – namiesto toho sme chodili na dovolenku raz za rok lietadlom! Odvtedy mám rád cestovanie, vlakom osobitne. Do Tatier to bolo pekných 6.5h, prakticky celodenný výlet.

Nielen fotky sú katalyzátor spomienok. Cez víkend sme maľovali izbu – a to bola tatinova vyhlásená špecialita. Maľovať sme chodili celej rodine. Myslím, že raz potešil mamu novým náterom kuchyne týždeň pred Vianocami… Vŕtačku, ktorou som práve niečo sekal, doniesol ešte zo službky v Nórsku. Možno keby chodieval niekomu murovať, tak mám doma viac kelní, ja mám šatník plný skrutiek, hmoždiniek, valčekov a náradia.

Ale hlavne mnohé steny nám lemujú knižnice. Poznávacie znamenie u tatina v pracovni bola stena, ktorú kompletne zaberala knižnica. Obdivovala ju aj doktorka z pohotovosti, ktorá ma tam vyšetrovala. Pamätám si to ako dnes, lebo mi okrem iného predpísala poldeci pepsicoly denne na žalúdok… Dodnes nie som schopný odísť z kníhkupectva bez knihy.

Nechcem byť sentimentálny a rozoberať otázky, čo by bolo keby. Môžem sa cítiť urazene na celý svet, prečo musím zblízka spoznávať niektoré choroby – ťažko tým niečo zmením. Vráťme sa teda k posolstvu do mamy, že máme spomínať a nie plakať – napríklad pri výbere fotiek z archívu, tentoraz na tému Ivan Slimák!

Mal som dnes vzácnu príležitosť zúčastniť sa každoročného udeľovanie cien literárneho fondu – ceny Jána Hollého a Mateja Bela. Vonkoncom nezaslúženú príležitosť. Na rozdiel odo mňa, mama si túto poctu zaslúžila vrchovato. Jej miesto bolo medzi ozajstnou elitou prekladateľov na Slovensku.
Fascinovalo ma, ako mama rozmýšľala o jazykoch, ich štruktúrach a hľadala spôsoby, ako nájsť medzi nimi ekvivalenty. Aj pri mojich začiatočníckych skúsenostiach s prekladom (áno, Oto Hardič som ja) mi je jasné, že preklad, to nie je nahradenie slov inými slovami. Mnohí zúfalci zodpovední najmä za štítky na výrobkoch, prípadne moderné obrázkové knižky pre deti, si to bohužiaľ myslia. Veď prečo by si nezarobil synovec, keď má taký dobrý prekladací program…
Až dodnes som nevedel správne pomenovať priepastné rozdiely medzi prekladmi. Na odovzdávaní cien nás p. Žitný, predseda výboru Sekcie pre umelecký preklad, upozornil na Novalisovu definíciu. Vyhľadal som si ju na webe a dovolil posunúť z češtiny do slovenčiny:

Novalis rozlišuje na jednej strane preklad gramatický, čiže preklad v obvyklom slova zmysle, ktorý vyžaduje “veľmi veľa učenosti, ale len logické schopnosti”, ďalej definuje preklad pozmeňujúci a nakoniec preklad mýtický, t.j. preklad “najvyššej úrovne”, ktorý nám sprostredkuje nie “skutočné umelecké dielo, ale jeho ideál”. Oproti prekladom, ktoré viac či menej kopírujú originál, alebo ho imitujú, tu stavia preklad, ktorý usiluje o preniknutie do skrytého života diela, rozvíja to, čo ani sám autor nerozvinul; takýto preklad prerastá do zápasu o iný obsah, ktorý bol vo veci skrytý a nedostal v texte náležitý priestor”.

Odteraz sa mi pri slove mýtický vybavia fascinujúce rozhovory o zákutiach uvažovania autorov, ktoré mama odhalila, študovala ich, obracala a nakoniec z nich dostala jadro. Prapôvodnú autorovu myšlienku. A boriť sa s textami, ktoré boli písané maďarsky, ale autor sám priznal, že myslí po nemecky – ďakujem pekne!

Literárny fond udelil mame za rok 2009 čestné uznanie za preklady diel Pétera Nádasa, Paralelné príbehy I. – III. a Pétera Esterházyho Žiadne umenie a Pomocné slovesá srdca. Osobitne Paralelné príbehy, trojzväzkový kolos predstavoval svojské vyvrcholenie tvorby. Prvé výtlačky doniesla mame redaktorka do nemocnice práve v deň, keď išla na neurochirurgickú operáciu. Príznačné, nakoľko sa mama posledné dva roky strachovala, či to stihne dokončiť. Neslobodno zabudnúť ani na vydavateľstvo Kalligram, s ktorého zásluhou sa vôbec mohli mnohé preklady realizovať.
Udelenie čestného uznania od Sekcie umeleckej literatúry (cena Jána Hollého) spolu s cenou Mateja Bella za rok 2006 skompletovalo sekcie Literárneho fondu…

Spolu s Tomášom by sme sa chceli poďakovať ešte raz všetkým zodpovedným, porote, redaktorom a vydavateľstvu. Mama si to hrdinsky vybojovala.

Juliana Szolnokiova - cestne uznanie

Prvé video…

Dostali sme od kamarátov záznam (aj) Kamilka, ako vystupujú v škôlke. Už mi to nedalo, tak som dointegroval do wordpressu prehliadač na flash-video. Výsledok je tu:

Informácie… informácie… stále ich je viac a viac. Len ako stíhať všetko aktualizovať? Nerobím to ani so statusom na facebooku, nieto ešte spravovať web stránku. Aspoň občas fotky sa podaria. Obdivujem všetkých blogerov ani nie kvôli obsahu, ale že si na to nájdu čas. Hej, aj ja som trávil hodiny nad denníkom počas VŠ. Lenže to bolo akosi menej záväzkov…

Fotky, blog, facebook – klasika. Na poslednom mieste je záložka z web stránky “rodokmeň”. Veď hej, toto nie je z kategórie denná aktualita. Lenže raz za čas sa naozaj mení. Bohužiaľ, tentoraz som si vyskúšal funkciu pridať novú udalosť “Death”. Veru, informácie o mame sa týmto stali verejnými – tohto za bežných okolností naozaj nedožijete, aspoň v ponímaní systému GedView.

Trochu s odstupom by som chcel aj verejne poďakovať všetkým, ktorí nás podporili a spomínali na mamu. Či už osobne alebo na diaľku alebo v duchu, verím, že mama n nás zanechala hlboké stopy, ktoré len tak nevyprchajú.

Rád by som upozornil aj na jeden nový článok, ktorý je zároveň odpoveďou pre všetkých, ktorí si odo mňa vypýtali príhovor p. Szigetiho z pohrebu:

http://www.salon.eu.sk/article.php?article=1340-dostojnost-tvorivej-pokory-nekrolog

 Ešte raz vďaka,

 dD

Po dlhom čase sme sa konečne rozhýbali a zorganizovali mini foto-session pre deťúrence. Využijúc trochu väčšie priestory u Mlynárovcov a naše svetlá. Fotiť poriadne deti je ťažké aj v ateliéri, nieto v provizórnych podmienkach. Hlavne pozadie, priestor a k tomu svetlá naozaj limitujú možnosti. Veď sme to perspektívne vyriešili aj darom pre kamaráta na 40tku (pozadie .

Zatiaľ zopár výsledkov, ktoré vyniknú oveľa lepšie, keď uberieme pestré farby:

dsc_9558.jpg

dsc_9605.jpg

dsc_9589.jpg

dsc_9631.jpg

dsc_9720.jpg

dsc_9784.jpg

špeciálne tigrík po hraní sa vo photoshope:

emilko_tiger.jpg

 S radosťou môžem verejne pogratulovať k ďalšiemu zaslúženému oceneniu pre moju mamu. Pripájam výťah z odôvodnenia pre udelenie ceny Literárneho fondu za preklad. 

 pani JULIANE SZOLNOKIOVEJ za preklad diela Goyov pes, ktoré napísal László F. Földényi a vyšlo vo vydavateľstve Kalligram.

Zdôvodnenie:

Medzinárodne uznávaný autor viacerých esejí o svete, bytí človeka a o jeho vzťahu k svetu tentoraz načiera do tematicky najrozličnejších hlbín európskej kultúry, aby sa vo svojich úvahách vyrovnával s rôznymi úskaliami poznávania a poznania a dospel aspoň k ilúzii riešenia. Svoje špecifické videnie sveta predostiera živým a vycibreným jazykom. Jeho vecnosť, a na druhej strane hravosť výrazových prostriedkov kládli na prekladateľku mimoriadne nároky, istú „predpripravenosť“ a orientovanie sa v danej problematike. Hoci náročný text je plný odborných termínov, abstraktných pojmových i vetných konštrukcií, preklad plynie ľahko, je rovnako úsporne presný a výstižný ako maďarský originál. Našťastie, v tomto prípade autor natrafil na skúsenú prekladateľku, v dôsledku čoho sa čitateľ stretáva s kultivovaným a kvalitným prekladom. Vetné stavby východiskového maďarského a cieľového slovenského jazyka sú celkom odlišné a bývajú skúšobným kameňom takejto prekladateľskej práce. Väčšina prekladateľských riešení je v tomto prípade vydarená, čitateľ sa nemusí zastavovať či vracať ku komplikovaným súvetiam, pretože sú už pri prvom čítaní jasné. Prekladateľka má stále na zreteli slovenského recipienta a aj vďaka nej je preklad Földényiho esejí prínosom pre kultiváciu nášho spoločenskovedného a humanitného myslenia.

Vianoce, nebo a peklo obchodníkov zároveň. Nebo čo sa týka výnosov, peklo čo sa týka náporu ľudí pred a po nich. A mne sa podarilo spojiť obchod a náboženstvo, čo väčšina komentátorov pravidelne rieši ako nezlučiteľnú dvojicu. Väčšine bežných ľudí to je pomerne jedno, málokto ale odolá a zruší darčeky. Ono, prečo by sme ich aj mali rušiť? Veď pocit, keď zažijem úprimnú radosť obdarovaného, keď som sa “trafil”, toho by som sa nechcel vzdať! O to komplikovanejšie je to s výberom toho správneho.

Nakoľko mám, pre niekoho rozčuľujúcu vlastnosť, nepodporovať “listy Ježiškovi”, darčekový proces je ešte komplikovanejší. Hlavne keď nikdy nie je dostatok času. Najmä, keď niekto inteligentne spojil koniec roka s voľnom a sviatkami… Veľakrát by som chcel aj niečo pripraviť vlastnoručne, ale málokedy sa mi to podarí dotiahnuť úplne. Minulý rok sme vyrobili na poslednú chvíľu kalendár s Kukovými fotkami, tento rok sa mi hádam aspoň podarí dať niečo na web

Hoci občas sa pritrafí aj kúzelná situácia. Pred rokmi, keď som bol ešte nasťahovaný doma v Karlovke, mal som tam aj darčeky pre Ľubkinu rodinu. Vrátane vtedajšej švagrovej frajerky. Mali sme pre ňu pripravené biele tričko s dlhým rukávom. Lenže, darčeky som balil sám a naponáhlo. Zabalil som aj tričko, balíček ostal pod stromčekom čakajúc na adresátku. Tá bola taká unesená, že sme na ňu nezabudli, že sme o pár dní všetci dostali rôznu kozmetiku.

O to viac sme užasli, keď sme sa dozvedeli, čo v tom darčeku naozaj bolo. Jedno mnohokrát vyprané tričko s logom Dunajského maratónu, kde sme robili občerstvovaciu stanicu. Z istého pohľadu priam handra, ale pre ňu to znamenalo, že sme na ňu mysleli!

Samozrejme, záleží aj na obdarovanom. Niekto môže dostať čokoľvek a bude sa na to krivo pozerať. Inému stačí aj drobnosť a nájde si v tom niečo, čo ho poteší. Osobne sa môžem pochváliť, že okolo seba mám väčšinou ľudí s kategórie b)

Využitie notoricky známeho citátu v nadpise nie je originálne. Lenže časom som si zvykol na to, že v reálnom živote sa odhohrávajú aj tie najväčšie scenáristické nezmysly. Resp. niekedy aj to, čo by si nikto nedovolil nafilmovať.

Tentoraz sa nám našťastie nič prevratné nepodarilo. Ale nechtiac sme otestovali, aký je Kuko samostatný. S rastúcou zimou vonku sa nepriamo úmerne predlžuje čas potrebný na prípravy. Zohnať dieťa, obliecť, zase ho zohnať, doobliekať, prebaliť druhé dieťa, znova obliecť prvé – klasika.

Kukinka sme motivovali, že pôjde otvoriť garážovú bránu, takže nakoniec už otváral dvere ako prvý. Doobliekali sme sa aj my, pobrali batožinu, otvárame dvere … a Kuko hovorí: "Kamilko nemá topánoky".

Scéna: krpec zakuklený v kočíku, rodičia naobliekaní, tašky v rukách, Kuko v bunde, čapici…. bosý. Fantastické je, že sa ozval! Po doterajších skúsenostiach, keď sme ho niekedy museli takmer priviazať, aby si ich obul, je to veľká satisfakci Pomaly mu začneme pripravovať prihlášku na vysokú…

Okrem toho som už takmer úplne presvedčený, že tie scenáre si autori prepisujú z denníkov!

Skôr by som to mal upresniť na ranné. Je krátko po druhej, za oknami jesenná romantika. Jemná hmla a v nej pouličné lampy. Nepočuť ani sanitky ani trolejbusy. Pozoruhodne nepočuť ani deti J Kuko zaspal v pohode a ja s ním (takže už mám nadspaté!). Zato Emílio mal dnes problém s večerom. Celý deň pospával. Ale večer sa stále dožadoval “prirodzeného” dudlíka stále dookola. Zrejme následky nedovyvinutého tráviaceho traktu. V preklade: asi ho bolelo bruško. Našťastie alternatíva “tatino” fungovala, chvíľu som ho ponosil a nakoniec uložil do ležadla. Občas trochu zjojkol, tak som si povedal, že počkám – a čakám doteraz J

Využívajúc lampičku na notebooku potme brázdim po webe a aktualizujem si znalosti o web stránkach (áno, nielen windowsy treba aktualizovať, ale aj technológie za týmito stránkami). Aj by som dal zopár ďalších fotiek na web, ale nechcel som ísť vedľa budiť dospávajúcu mamu… A hovorím si, že pomaly by som mal ísť spať aj ja a prestať sa tešiť z toho, že som presvedčil Word 2007, aby fungoval ako editor pre blog (wordpress = tento denník). Dobrú noc!

Emilko si zvyka na nove prostredie

Parametre:

• 21. október 11:19
• 3450 g
• 49 cm

Ďalší obdivuhodný výkon bez akéhokoľvek uľahčovania. Myslím tým Ľubku Prirovnanie k výstupu na vrchol resp. maratónu nie je ďaleko od pravdy. Bežne sa maratón behá okolo dvoch – troch hodín, to celkom pasuje. Na Kramáre sme vyrazili po siedmej a prišli, no, zhruba po siedmej. Veď je to päť minút. Pekná slnečná nedeľa. Vhodné opakovanie .-) Minule to bola tiež nedeľa, lenže o niečo skôr, o pol tretej. Niektoré okolnosti našťastie ostali – prázna pôrodná sála. Prisahám, neobjednával som to!

Po ôsmej sa objavil doc. Rusnák a harmonogram mohol začať. Spomínam ho preto, lebo ma príjemne prekvapil. Najmä informovaním o všetkých krokoch. Nebudem to naťahovať, ani celý proces sa na našťastie nenaťahoval. Od začiatku reálnych kontrakcií okolo pol desiatej do pol dvanástej je to práve ten špičkový maratón

Ľubka aj krpec to zvládli bravúrne, na jedno zatlačenie. Hneď sa ozval, ale na druhej strane bol zase o dosť tichší ako Kuko počas nasledujúcich dvoch hodín. Hneď sa prisal, dudkoš jeden. Našťastie všetko vyzerá byť ok, je chlp menší ako Kuko a rozhodne svojský.

Stretnutie Kamil-Emil bolo úplne v pohode, po všetkých príhodách som očakával oveľa horší priebeh návštevy v pôrodnici. “Braček je bábätko” – a následne sa viac venoval výťahom, akoby mal hysteričiť kvôli mame. Rovnako v pohode sme sa vybrali aj domov. Tak, teraz už len príprava spoločného spolunažívania

V prvom rade trochu teórie:

Cenu Mateja Bela udeľuje Literárny fond každoročne za vedecký alebo odborný preklad. Bližšie pozri MK alebo http://www.litfond.sk/ceny/casop1.htm.

A práve pri príležitosti tohtoročného vyhodnotenia by som si rád dovolil upozorniť na fakt, že bol ocenený preklad diela László Bitó: Kniha o dobrej smrti. Eutélia, eutanázia.

A v tomto momente si dovolím pripomenúť, že laurelátka je nielen vynikajúca prekladateľka, ale aj neobyčajný človek plný pozitívnej energie. Je to moja mama .-) Gratulujeme!!

pár slov z udeľovania:

cena Mateja Bela v kategórii spoločenských vied

Zdôvodnenie:

Tematika tohto diela svetoznámeho lekára, ktorá sa týka každého z nás, je na našom trhu úplnou novinkou. Postoj k smrti, a najmä okolnosti, za akých ľudia odchádzajú zo sveta, problematiku eutélie i eutanázie umocňuje aj vynikajúci preklad. Hoci je primárne určený širšej odbornej verejnosti, nepochybne osloví aj laického čitateľa. Slovenský text je plný neobyčajne citlivo riešených pasáži, čo je veľmi dôležité, lebo necitlivá formulácia by mohla vyvolať priam až averziu voči autorovým novátorským myšlienkam či postojom. Preklad je obdivuhodne empatický aj pre ťažko chorého inteligentného pacienta, lebo ho zbavuje strachu z utrpenia či ponižovania v stave ťažkej choroby. Najťažší oriešok prekladateľskej práce pri takej odlišnej vetnej skladbe, aká je v oboch jazykoch, zvládla prekladateľka na jednotku. Hoci autor má trocha konzervatívny jazyk – pretože žil dlho v emigrácii -, prekladateľka ho pretlmočila do slovenčiny tak, až vôbec necítiť, že ide o preklad. Pritom tam, kde sa to žiada, správne používa aj knižný štýl. Na množstvo nových pojmov, ktoré v slovenčine ešte nie sú kodifikované, prekladateľka našla vždy adekvátne a zrozumiteľné riešenie. V knihe je veľa príkladov vynachádzavosti prekladateľky, tvorivých riešení i v najťažších prípadoch, čo čitateľ celkom iste ocení.

XXXXX = L
Aspon v rimskom pocitani. Je patdesiat vela alebo malo? Ze coho? Rokov predsa. Ani to nestaci? Cakat patdesiat rokov na splatenie hypoteky je napriklad pomerne dost. Ak nie ste privatizer, ani vam ju nikto taku dlhu neda. Mat patdesiat a este patdesiat rokov pred sebou je zase slusna vyhliadka. I ked, povedzme si uprimne, treba mat k tomu este stastie a mat sancu si tu aj uvedomovat a uzit si to.
Nechcel som dokazat, ako je vsetko relativne, este aj tato fraza sa zrelativizovala bez priblizenia sa k rychlosti svetla. Chcel by som touto cestou poblahozelat tete Zuzke a strykovi Dusanovi k ich famoznemu vyrociu svadby. Patdesiatemu, aby nedoslo k omylu. Nakolko  som zenaty pat rokov, nejdem si uzurpovat pravo to hodnotit. Nie som uz ani taky mlady, aby som mal pocit, ze sa mozem kvalifikovane vyjadrit k vsetkemu. Obdivujem ich a gratulujem k zvladnutiu vsetkych nastrah a kompromisov, ktore su pre inych neprekonatelne aj po ovela kratsom case.
Verim, ze oslavime aj najblizsie okruhle vyrocie (z mojho pohladu – 64 = 2 na 6 ) v prijemnej slimakovskej atmosfere, ktora odjakziva dychala z utulnych priestorov na Kosickej!

Tolko strucny pozdrav z juhu, vela zdravia!!

Poviete si, o čom to zase píšem? Počítače? Jasné, všade naokolo, veď ich používam každý deň aj noc. A práve o to ide. Kamil je už od prvých mesiacov fascinovaný všetkými tlačidlami, vypínačmi, regulátormi, svetielkami a podobnými, aj mne sympatickými , drobnosťami. Dokonca jedno z prvých slov, ktoré sa dali jednoznačne identifikovať, bolo “šťuk” – naučila ho moja mama a odvtedy u nás týmto pokynom začína Las Vegas, alebo inak povedané, všetky svetlá zapnite sa.

Touto drobnou odbočkou som sa dostal k ústrednej téme, ktorou nie sú počítače (ách, nuda, ja viem), ale Kukove lingvistické výkony! Pravdu povediac, my od neho očakávame glosovanie a komentáre neskôr. Prečo? Opýtali sme sa, ako sme na tom boli my Ale šťuk štuk prišlo pomerne skoro, motivácia obsluhovať vypínače bola prisilná. Je to ako s jeho chodením, tiež mu to nedalo, kým sa nenaučil cupitať, ešte lepšie vyliezať na podobločnicu, televízor a podobne. Späť k slovnej zásobe. Aktuálnym výrokom č. 1 je “čo je to?” s neodmysliteľným prstíkom ukazujúcim na hocičo okolo.

Teraz sa zamyslite, ktorý prístroj v okolí má veľa tlačidiel, plno blikajúcich svetielok a farebné divy behajúce po ploche? Správne, notebook celkom zapadá do tejto definície, takže nečudo, že Kuko často príde aj cez celý byt s naliehavým “ee ee” a ťahajúcim ma k čiernej skrinke. Chce ju otvoriť a zatiaľ mu robí zámok problém. Už si na to doniesol aj kľúče od bytu, ale nefungovali… Klávesnica ho fascinuje, ale prstom po touchpade sa mu veľmi chodiť nechcelo – radšej má sýtočervený trackpoint.

Keď sa dali dokopy tieto koníčky, bolo menej prekvapivé, keď dnes vyrukoval Kuko na Ľubku s tým, že zopakoval po nej slovo “počítač”, teda okrem toho č na konci. Zapáčilo sa mu to tak, že si ho brlal ešte aj večer vo vani… Dúfam, že sa na mňa tým pádom nebudete pozerať ako na blázna, ktorý ako prvé slová drví dieťa práve toto….!!

Aký je rozdiel medzi detstvom a dospelosťou? V skúsenostiach? V schopnostiach? V bezstarostnosti? Ktovie, ale kto práve zažíva detstvo asi nepotvrdí, že by to bolo také skvelé a ľahké, ako sa nám zdá. A rovnako, rešpekt voči skúsenostiam a veku sa získava práve vekom. A možno práve tým získavaním nových pohľadov a možných následkov situácií sa odlišuje priamočiarejšie a úprimnejšie myslenie v detstve od toho nášho, už zmohnutého rôznymi nánosmi tradícií, zlých zážitkov, spoločenských záväzkov a požiadaviek. Na prvý pohľad asi nejasný úvod, ale chcel som naznačiť, ako sa s neúprosne pokračujúcim časom učíme zvládať nové situácie. Aj také, ktoré by som pokojne ponechal nedotknuté.
Moja stará mama v pokoji a teple domova spokojne dodýchala. Medzi svojimi najbližšími, s dlaňou v ruke svojej dcéry. Spolu prežili dlhé roky, posledné štyri ešte intenzívnejšie spolu. Len úlohy si trochu po päťdesiatich piatich rokoch vymenili. Ako sama spomínala, pán Boh ju mal veľmi rád, ani doktorovi sme nemali čo povedať, lieky nebrala, nič nebolo treba liečiť. Prémiová forma zaspania v krásnom veku takmer deväťdesiat sedem rokov.
Dá sa to očakávať, ale nedá sa na to pripraviť. Raz odíde aj človek, ktorého som stretával celý môj život. Od detstva, keď som jej pomáhal s palacinkami na dvoch panviciach naraz, hodiny maďarčiny, prázdniny v Zlatých Moravciach. Po posledné roky, kedy sa s úsmevom na tvári divila, že je ešte tu. Nezažil som ju už ako aktívnu učiteľku, ale ako aktívneho a vždy dobre naladeného človeka. Vedela si dať v osemdesiatke záväzok, že sa na staré kolená ešte naučí “poriadne po nemecky” (čítaním Thomasa Manna). A mimoriadne ju potešil astronomický atlas, ktorý sme jej dali myslím na 88 narodeniny. Zažila Rakúsko-Uhorsko a všetky nasledujúce štátne útvary až do tohto posledného pokusu (stihla aj odvoliť v tohtoročných voľbách!).
Pánbožko ju mal ozaj rád, inak by nebolo možné, aby mama mala možnosť, chuť, vôľu a sily venovať sa jej dennodenne posledné štyri roky. Bol to úctihodný výkon a príklad. Lúčiť sa so svetom nie je ľahké, ale s pocitom, že som doma a vítaný, to musí byť zvládnuteľnejšie.
Spísal som pár odstavcov, bohužiaľ sú len kostrbatými riadkami, chcel by som toho dostať sem-zo seba viac, ale nie vždy to ide Venujme teraz spomienky a chvíľu ticha úžasnej osobe, s ktorou sa naposledy pôjdeme rozlúčiť v stredu 9. augusta o druhej v krematóriu.

Vo štvrtok tretieho augusta dvetisícšesť urobil Kamil svoj prvý a stará mama pomyselne posledný krok medzi nami.

S hlbokým žiaľom oznamujeme

Čas plynie, voda stúpa a opadáva, slnko vylieza aj zalieza. Pred chvíľou sme tu mali hromady snehu, dnes sa dá flákať sa v tričku. Jediné, čo sa veľmi nemení, je zoznam úloh, čo ma čakajú. Nakoľko medzičasom podporujeme našich kamarátov na náročnom výlete TLK2006 (Thajsko, Laos, Kambodža), publikovanie na verejnej časti webu trocha zaostáva. A to sa za mesiac nakopilo riadne množstvo fotiek, len ich musím prebrať. Síce ma mnohí upozorňujú, že tie stovky fotiek na webe je dosť veľa – ale zďaleka to nie sú úplne všetky fotky, ktoré mám v archíve Skrátka, vek digitálnej tvorby.
Viem, že to zaváňa plytvaním a otupovaním pozornosti. Lenže najmä pri malom Kukovi zachytiť ten správny okamih je umenie aj náhoda. Preto sa venujem aj sériam, ktoré v koláži dajú vyniknúť ďalšej dimenzií, ktorou je zmena v čase. Nikdy by som neveril, že je možné plynulo prejsť zo smiechu do plaču a naopak. A ako sa to okamžite prejaví aj na mojej nálade. Pri úsmeve pookrejem a zabudnem na to, či bol pred chvíľou mrzutý alebo nie. A rád zaplatím daň za jeho pozornosť a zvedavosť, síce to stojí niekedy nervy a vyžaduje tvorivé generovanie rozličných podnetov, ale odmenou je jeho blažený úsmev, keď sa naučí niečo nové.
Pre štatistikov, prípadne všetkých kamarátov s ratolesťami: po šiestich mesiacoch mal Kamil 9480 g a 69 cm. Krivka váhy sa začína logaritmizovať, na dĺžku sa veľmi nemení. Všetko doteraz z materského mlieka (a vigantolu…), prvé pokusy so zeleninou a ovocím skúšame len teraz. Na moje veľké prekvapenie to ide celkom dobre, nepochopiteľne (pre mňa) sa asi za dva dni naučil, čo sa robí so šálkou s čajom. Zaspávať večer po kúpaní sa naučil s pomocou maminho pyžama veľmi dobre. Naopak cez deň je taký zvedavý, že po pol hodine spánku sa dožaduje ďalšej dávky nových zážitkov. V kočíku sa vydrží voziť dlho – prevesený cez okraj si pomrkáva a sleduje okolie.
Onedlho ho premenujeme na vodného slimáka. Doma sa odjakživa (no, tých päť a pol mesiaca) rád kúpal. A vydržalo mu to aj do bazéna na kurze, no, nie plávania, ale styku s vodou. Žiadny problém so sprchovaním hlavy a podobne. Dúfam, že mu to aj vydrží.
Smutné na tom je akurát to, že sa s ním nemôžem kúpať aj ja, nakoľko som si, pri športe, ako inak, “privyrobil” dlahu na prste. Týmto sa vopred ospravedlňujem za prípadné preklepy, či menej textu, ale v tomto prípade je zvyk písať desiatimi prstami trochu na obtiaž…

Idem sa venovať fotkám, nech to nie je len o texte

Séria so slimáčikom I.

Čo dodať, Kuko sa plynulo prehupol za prvú päťmesačnicu. Pomaly sa nám začína stabilizovať, grcká už naozaj zriedka, zaspáva sám v postieľke… Na váhe sa prejavili logaritmické tentencie, takže má okolo deviatich kíl, ale už to nerastie tak strmo. Uvidíme, čo to spraví, keď začne chodiť. Zatiaľ sa prevaľuje, naťahuje a veľmi rád by si aj zabehal, aspoň podľa výrazu, keď sa o to pokúša.
Veď si pozrite pár fotiek, nabudúce dopíšem viac

Všetko najlepšie k 2^6-4!

Pre menej zbehlých v operátoroch – dokopy to dáva 60… A nakoľko máme na rukách desať prstov a egyptské šesťdesiatkové kopy sa ujali iba v počítaní času, je to číslo významné. I keď číslo samo o sebe povie minimum. Vôbec nevypovedá o človeku ako takom, len to, že sa mu podarilo sa ho dočkať. Ale akým spôsobom, čo všetko musel preskákať, s čím sa vysporiadať, ako to zvládol a tým pádom zvládajú aj ľudia jeho – to všetko vyžaduje ďalší opis.
Ten by som chcel raz zvládnuť, ale zistil som, že to vôbec nie je jednoduché. Sú experti, ktorí vedia píšu o rodine, o vysporiadaní sa s rodičmi (-> kniha pamätí, Nádas, preklad: Juliana Szolnokiová). Ja som sa až tak ďaleko zatiaľ nedopracoval, lebo mám stále pocit, že to musím spraviť poriadne, keď to už publikujem. A zatiaľ sa mi darí pripravovať, ale nie produkovať.
Pod prípravu počítam aj napr. skenovanie historických diákov a fotiek. Oproti dnešnému digitálnemu svetu ich je pomerne zvládnuteľné množstvo, hoci musím uznať, že tatino (aj s mamou) dokumentovali by som povedal nadštandardne. Zatiaľ som skončil pri čísle 2700 a ešte zďaleka nie je koniec.

Ale už som pomaly pri konci príspevku a stále chýba pointa. Nepodliehajte panike, bude. Teda je: všetko najlepšie, mama, k Tvojej šesťdesiatke! Pokojne sa popritom priznám aj k egoizmu: verím, že Ti životné odhodlanie, dobrá nálada, energia a náboj vydržia aj naďalej, stále z nich aj my všetci čerpáme, hoci by to na prvý pohľad malo byť presne naopak… Ešte raz, všetko najlepšie, dostatok šťastia a optimizmu (nielen v podvedomí)!

Kytica - dlhoveká

Zase sa priblížil výplatný termín a s ním aj ďalší Kukov mesiac. Na konci toho s poradovým číslom štyri sme v domácich podmienkach namerali plus mínus osem kíl živej, nezabalenej váhy. S plnou plienkou, najmä s “týždňovou”, to bude pokojne aj viac. Týždňová znamená približný interval, na ktorý si prestavil veľkú potrebu. Tá ale stojí za to…
Aj v iných smeroch nám krpec dozrieva. Sedieť už vie chvíľku aj sám, ale najradšej by sa rovno postavil. Podstatne lepšie znáša aj prácu s bruchom, ako je odgrgávanie, prípadne vracajúce sa mliečko. Zďaleka ho to nerozhádže tak, ako zo začiatku. Všetko vníma ako špongia, dokonca aj pri kojení – predtým ho od sosania neodradilo nič, dnes sa hneď obzerá, čo sa to deje navôkol.
Formy zaspávania sa príliš nemenia, cez deň zalomí a je tuhý – bez problémov ho oblečieme a prenesieme. Večer sa stáva úzkostlivejší a chodenie po špičkách je to najmenej, čo robíme, aby zaspal. Väčšinou je to kombinácia kojenia, skacakania na lopte, či hojdanie v autosedačke. Fakt je, že nakoniec vždy zaspí
Ako nám rastie, niektoré oblečenia sa už dostávajú do zásobníka na recykláciu… Pomaly už vyrastie aj z obľúbenej macíkovej kombinézy, ktorú sme preto využili na “pár” (50…) záberov:

Macík X.

Počas arktických dní sme ho von veľmi neťahali. Ale výstavu Slovakia Tour a pridruženú Cameru Slovakia sme si ujsť nedali – nakoniec sa aj oteplilo na prijateľných pár stupňov pod nulou. Výstavu zvládol spokojne v klokanke – nespal, ale sledoval, čo to ten tatino robí (degustuje, diskutuje… ). Takmer sme sa ocitli aj v Markíze, ale nakoniec to vystrihli. Nič to, hviezdu z Teba spravíme nabudúce!

Slovakia Tour 2006 XII. - rodinné foto do albumu

Na záver ešte jedna drobná matematická úvaha. Začalo to zamyslením, ako to asi bude vyzerať, keď sa bude Kamil pýtať na nejakú večernú diskotéku. Na prvý pohľad možno predčasné, ale radšej byť pripravený, no nie? A práve pri hľadaní odpovede, sa objavuje spomínaná (nie vysoká) matematika. Miera strachu o niekoho blízkeho je priamo úmerná intenzite únavy, ale zároveň nepriamo úmerná množstvu informácií. Drobný preklad na ujasnenie: pozorujem na sebe, že čím som unavenejší, najmä z duševnej práce, tým viac ma mátajú chmúrne predstavy. Automaticky si z niekoľkých možných variant vyberiem tú najmenej príťažlivú. Stáva sa pre mňa čoraz reálnejšou, dejú sa katastrofy, nastávajú problémy, a nakoniec som ešte aj ja ten zlý. Príjemné je, že stačí si ísť ľahnúť a ráno je to zvyčajne oveľa lepšie. A k tomuto sa pridáva druhá zložka. Nazval by som ju informačnou depriváciou. Klasický príklad (všetci asi poznajú): “keď prídeš, tak mi zavolaj”. Nič nemôže byť horšie, ak sa druhá strana neozve. V tomto momente musím vyzdvihnúť praktický postoj mojej mamy, ktorá nám väčšinou nakázala, aby sme sa ozvali, iba ak sa niečo stane. Lebo fakt je, že napriek dnešným technológiam, vždy môže byť problém aj v spojení. V tom lepšom prípade. Ale pocit bezradnosti to nevylepší.
Takže ako nad tým rozmýšľam, chcem vôbec, aby mal Kuko telefón? Čo keď mi ho nezodvihne, nebude lepšie, ak ho nebude mať vôbec? Lepšie nemať možnosť sa dovolať, ako sa nedovolať… Ja viem, viem, akademická debata. Ťažko mi dá na výber, či mu dať mobil alebo nie… Ale kým ešte len mumle “mamama”, tak sa nad vari tým môžem zamyslieť?