Dieťa naozaj spí. Kuko nezameniteľným spôsobom vytušil, že sa chcem pustiť do článku s týmto nadpisom a vyžiadal si drobné pohojdanie v sedačke. Rád mu to splním. Zaslúži si to, vyrastať nie je ľahké, aj keď sa to pri každodenných problémoch dospelákov možno nezdá. My máme s čím porovnať, lenže preňho je každý zádrhel nadľudsky veľkým, veď prakticky všetko presahuje jeho doterajšie skúsenosti a zážitky. Všetci rastieme len tak, že sa snažíme prekonávať doteraz nepoznané, poučiť sa, prípadne ešte častejšie nepoučiť… Utekaním od problémov paradoxne stojíme na mieste.
Je večer, doma aktuálne nie veľmi tradičné ticho, pánska jazda. Všetky baby zmizli, domáca pani, aj návštevy, a my sme sa mohli s Kukom venovať spokojne sami sebe. Prednesu básničiek – zatiaľ z mojej strany a z knižky. Keď bude Kuko po mne, asi to tak ostane, kým nebudem mať vnúčence
Dieťa sladko spí a mne ostal priestor aj na čakajúcu prácu. Hromada historických fotiek, ktorú som nedávno naskenoval, si pýta úpravy. Otočiť, orezať, trochu očistiť. Zamyslieť sa nad kompozíciou. Nad situáciou. Nad časom. Uplynulým časom. Nenahraditeľne uplynulým časom. V makroskopickom svete neúprosne plynúcim. Tečúcim vpred, nútiacim k rozhodnutiam a výberom. Na rozdiel od počítačových hier často s jedným pokusom. Všetci sme zažili pocit “druhý raz by som to spravil inak”. Ktovie, či naozaj. Konáme tak ako chceme, podľa mňa. Ťažšie sa nám priznáva zodpovednosť za rozhodnutia.
Tentoraz ma pri pohľade späť skôr zamrzelo, že sa neviem, nemôžem rozdeliť. Naklonovať sa, aby som mohol vyskúšať viacero možností. Elektrón to dokáže, o čo som horší ja? (vysvetlenie si prečítajte v náučno populárnej literatúre o kvantovej fyzike). Keď už nie vrátiť sa a vyskúšať inú možnosť, prečo by nemohlo byť možné sa rozdeliť, aspoň dočasne, a skúšať rôzne, prípadne všetky, možnosti naraz? S mierne pochybnou interpretáciou spomínaného odboru fyziky by sa to malo dať – aspoň do času, kým ma nejaký pozorovateľ nezbadá. To celý efekt trochu kazí, škoda, ostáva už len sci-fi literatúra.
Paradoxom je, že hudba ktorú práve počúvam, vo mne vyvoláva naopak spomienky na vzdialenú budúcnosť. Drobný symbolizmus radšej vysvetlím. Počas strednej školy som totiž počúval dookola Jarreho a pritom čítal sériu knižiek od Asimova – Základňa (Nadácia). V tom čase ešte samidzat. Fascinujúci svet obývanej galaxie, medzihviezdnych letov, vysokej matematiky, nukleárnej energie. Sveta, kde sa dala matematicky spočítať budúcnosť ľudského spoločenstva. Ale najmä rozľahlých priestorov kozmu a možností. Hltajúc rýchly Asimovov štýl som sa vždy cítil prikutý na zem (Zem). Medzičasom sa možnosti značne posunuli, kyberpriestor sa rýchlym tempom buduje (časom som sa dostal aj ku Gibsonovi, pre znalcov
), dá sa aj fyzicky cestovať. Cestovať aj do miest, kde to naozaj pripomína cestu časom späť.
Čo ostáva, ostáva aj v literatúre, filme, živote, je nutnosť rozhodovať sa. Niekedy bolestivo a náročne, ale vyberať si, často zo zlej a ešte horšej možnosti. Alebo vynikajúcej a ešte lepšej. Ale najmä – brať to ako nevyhnutnú súčasť života a tešiť sa z tých možností. Nakoniec to má spomínaný elektrón ťažké, síce sa môže nachádzať v násobnom stave, ale čo z toho, keď sa nemôže sám rozhodnúť, kde skončí…
Pozn. dieťa stále spí!