Aktualizácia galérie, masovka

Drahí návštevníci…

Na začiatok asi sklamem všetkých, ktorí používali funkciu „posledné pridané fotky“ v galérii na prvej strane. Vypol som ju. Neprepadajte panike, pridal som tam niečo lepšie – zoznam posledných albumov. Aj tak fotky pridávam po balíkoch, tak to má väčší zmysel.
A tentoraz som ich pridal naozaj dosť. Nakoľko posledný polrok bol v znamení skôr výroby kalendárov a cestovania, na stránku došlo až teraz. Aspoň na fotky, texty a menovky prídu na rad následne…

Vyskúšať môžete aj priamo: http://www.slimaci.sk/cpg/thumbnails.php?album=lastalb

Pripomienky pochopiteľne – ako vždy – uvítam!

🙂

Minojske poviedky II.

[thumb:4215:l]
Tak si teda vyberte 🙂 Znacka je z Paleonchory na juznom pobrezi. Pozicali sme si auto a tak brazdime aj dalej, ako je Chania. Je to podstatne lepsie, ako ist spolocne autobusom na vylet – tam sa Kuko nevyspi, takto to zvlada uplne skvelo. Aj pokrutene cesty v horach, ktore sa podobaju na vystup na Ostrvu z Popradskeho plesa – len autom. Ocarujuce dedinky na juhu to vsetko vynahradia. Su ovela autentickejsie, ako hotelovy sever. Menej ludi, menej vln, viac zazitkov. Medzicasom totiz zacalo tak fucat, ze sa v mori pri hoteli ani kupat neda, takze mame o dalsiu vyhovorku hliviet menej.
Zapacilo sa nam to dokonca tak, ze si auto poziciavame o den viac a ideme pozriet este na vychod. Fotky z dnesneho okruhu budu stat za to, len vsetko ma svoj cas 🙂 Zatial si pozrite vylet do Knososu a vychod slnka, kvoli ktoremu som sa vytrepal na plaz pred siestou… a trcal tam do pol osmej, kym sa slnku uracilo naozaj vyjst.
Inak ziadne zmeny, varia skvelo. Vlastne jedna ano, stihacky nad hotelom vystriedal vrtulnik. Zlate NATO 😉

Minojske zapisky I.

Príjemné babie leto z teplej Kréty prajeme 🙂

Možno sa vám už podarilo z pár nových fotiek identifikovať ďalší cieľ potuliek po európskom kontinente. Toto [thumb:4153:l] je severné pobrežie Kréty, neďaleko Chanie. Ak by niekto chcel závidieť slnko, tak sa choďte pozrieť do Blavy, tam je vraj rovnako 30 stupňov. Ale asi nikto nespochybní, že na pláži je asi lepšie. Ešte tu aj pofukuje vetrík, takže žiadny úpäk sa nekoná. Dokonca vetra je občas toľko, že nás ani do mora kvôli tým vlničkám nepustia, tak sa máčame v hotelovom bazéne. Až neprirodzený luxus po predošlých dovolenkách, ale zážitky pre Kuka ako stvorené. Zvláda to s prehľadom, či to je cesta lietadlom, autobusom, alebo len tak prechádzka po mestečku Platanias. Už sa zabýval aj v hotelovej izbe.
Veľmi sme sa nikto neskamarátili s komármi, keby ich sem vyviezli z Devína, tak tam neostane ani jeden. Nič na ne veľmi nefunguje, ani miestne recepty, tak sme museli využiť mechanické zábrany (sieťka z kočíka pasuje bez problémov aj na postieľku…).
Len tak sedieť pri bazéne by ale popieralo podstatu dovolenky = spoznávanie novej krajiny. Takže sme skočili miestnou hromadnou dopravou do Chanie popozerať Benátsky prístav. Tam nás odchytil miestny reštauratér, ktorému slovenčina nerobila žiadny problém. A očividne ani ďalších 11 jazykov, ak sa dobre pamätám! Srandista a potvrdil reputáciu miestnych – nie sú otravní, ponúknu služby, ale bez problémov rešpektujú aj odmietnutie alebo iný názor. Bez problémov sa dá dohovoriť po anglicky, až je to trápne, lebo nás to nenúti investovať energiu do skúšania gréčtiny…

Aby som však nenapísal hneď všetko, opúšťam miesto za PC v jednej z internetových kaviarní (teda, toto je pravdu povediac požičovňa áut, s tým internetom je to tu chudobné, zďaleka sa to nechytá na Áziu…). Popozerajte si fotky, niečo ešte pridáme. Aktuálne zábery z fakultatívneho výletu na juh sa ešte spracúvajú, tak chvíľu vydržte 😉

(Ne)lúčime sa, stará mama!

Aký je rozdiel medzi detstvom a dospelosťou? V skúsenostiach? V schopnostiach? V bezstarostnosti? Ktovie, ale kto práve zažíva detstvo asi nepotvrdí, že by to bolo také skvelé a ľahké, ako sa nám zdá. A rovnako, rešpekt voči skúsenostiam a veku sa získava práve vekom. A možno práve tým získavaním nových pohľadov a možných následkov situácií sa odlišuje priamočiarejšie a úprimnejšie myslenie v detstve od toho nášho, už zmohnutého rôznymi nánosmi tradícií, zlých zážitkov, spoločenských záväzkov a požiadaviek. Na prvý pohľad asi nejasný úvod, ale chcel som naznačiť, ako sa s neúprosne pokračujúcim časom učíme zvládať nové situácie. Aj také, ktoré by som pokojne ponechal nedotknuté.
Moja stará mama v pokoji a teple domova spokojne dodýchala. Medzi svojimi najbližšími, s dlaňou v ruke svojej dcéry. Spolu prežili dlhé roky, posledné štyri ešte intenzívnejšie spolu. Len úlohy si trochu po päťdesiatich piatich rokoch vymenili. Ako sama spomínala, pán Boh ju mal veľmi rád, ani doktorovi sme nemali čo povedať, lieky nebrala, nič nebolo treba liečiť. Prémiová forma zaspania v krásnom veku takmer deväťdesiat sedem rokov.
Dá sa to očakávať, ale nedá sa na to pripraviť. Raz odíde aj človek, ktorého som stretával celý môj život. Od detstva, keď som jej pomáhal s palacinkami na dvoch panviciach naraz, hodiny maďarčiny, prázdniny v Zlatých Moravciach. Po posledné roky, kedy sa s úsmevom na tvári divila, že je ešte tu. Nezažil som ju už ako aktívnu učiteľku, ale ako aktívneho a vždy dobre naladeného človeka. Vedela si dať v osemdesiatke záväzok, že sa na staré kolená ešte naučí „poriadne po nemecky“ (čítaním Thomasa Manna). A mimoriadne ju potešil astronomický atlas, ktorý sme jej dali myslím na 88 narodeniny. Zažila Rakúsko-Uhorsko a všetky nasledujúce štátne útvary až do tohto posledného pokusu (stihla aj odvoliť v tohtoročných voľbách!).
Pánbožko ju mal ozaj rád, inak by nebolo možné, aby mama mala možnosť, chuť, vôľu a sily venovať sa jej dennodenne posledné štyri roky. Bol to úctihodný výkon a príklad. Lúčiť sa so svetom nie je ľahké, ale s pocitom, že som doma a vítaný, to musí byť zvládnuteľnejšie.
Spísal som pár odstavcov, bohužiaľ sú len kostrbatými riadkami, chcel by som toho dostať sem-zo seba viac, ale nie vždy to ide 🙁 Venujme teraz spomienky a chvíľu ticha úžasnej osobe, s ktorou sa naposledy pôjdeme rozlúčiť v stredu 9. augusta o druhej v krematóriu.

Vo štvrtok tretieho augusta dvetisícšesť urobil Kamil svoj prvý a stará mama pomyselne posledný krok medzi nami.

[thumb:4123:l]

VI. mesiac

Čas plynie, voda stúpa a opadáva, slnko vylieza aj zalieza. Pred chvíľou sme tu mali hromady snehu, dnes sa dá flákať sa v tričku. Jediné, čo sa veľmi nemení, je zoznam úloh, čo ma čakajú. Nakoľko medzičasom podporujeme našich kamarátov na náročnom výlete TLK2006 (Thajsko, Laos, Kambodža), publikovanie na verejnej časti webu trocha zaostáva. A to sa za mesiac nakopilo riadne množstvo fotiek, len ich musím prebrať. Síce ma mnohí upozorňujú, že tie stovky fotiek na webe je dosť veľa – ale zďaleka to nie sú úplne všetky fotky, ktoré mám v archíve 🙂 Skrátka, vek digitálnej tvorby.
Viem, že to zaváňa plytvaním a otupovaním pozornosti. Lenže najmä pri malom Kukovi zachytiť ten správny okamih je umenie aj náhoda. Preto sa venujem aj sériam, ktoré v koláži dajú vyniknúť ďalšej dimenzií, ktorou je zmena v čase. Nikdy by som neveril, že je možné plynulo prejsť zo smiechu do plaču a naopak. A ako sa to okamžite prejaví aj na mojej nálade. Pri úsmeve pookrejem a zabudnem na to, či bol pred chvíľou mrzutý alebo nie. A rád zaplatím daň za jeho pozornosť a zvedavosť, síce to stojí niekedy nervy a vyžaduje tvorivé generovanie rozličných podnetov, ale odmenou je jeho blažený úsmev, keď sa naučí niečo nové.
Pre štatistikov, prípadne všetkých kamarátov s ratolesťami: po šiestich mesiacoch mal Kamil 9480 g a 69 cm. Krivka váhy sa začína logaritmizovať, na dĺžku sa veľmi nemení. Všetko doteraz z materského mlieka (a vigantolu…), prvé pokusy so zeleninou a ovocím skúšame len teraz. Na moje veľké prekvapenie to ide celkom dobre, nepochopiteľne (pre mňa) sa asi za dva dni naučil, čo sa robí so šálkou s čajom. Zaspávať večer po kúpaní sa naučil s pomocou maminho pyžama veľmi dobre. Naopak cez deň je taký zvedavý, že po pol hodine spánku sa dožaduje ďalšej dávky nových zážitkov. V kočíku sa vydrží voziť dlho – prevesený cez okraj si pomrkáva a sleduje okolie.
Onedlho ho premenujeme na vodného slimáka. Doma sa odjakživa (no, tých päť a pol mesiaca) rád kúpal. A vydržalo mu to aj do bazéna na kurze, no, nie plávania, ale styku s vodou. Žiadny problém so sprchovaním hlavy a podobne. Dúfam, že mu to aj vydrží.
Smutné na tom je akurát to, že sa s ním nemôžem kúpať aj ja, nakoľko som si, pri športe, ako inak, „privyrobil“ dlahu na prste. Týmto sa vopred ospravedlňujem za prípadné preklepy, či menej textu, ale v tomto prípade je zvyk písať desiatimi prstami trochu na obtiaž…

Idem sa venovať fotkám, nech to nie je len o texte 😉

V. mesiac

[thumb:3298:l]

Čo dodať, Kuko sa plynulo prehupol za prvú päťmesačnicu. Pomaly sa nám začína stabilizovať, grcká už naozaj zriedka, zaspáva sám v postieľke… Na váhe sa prejavili logaritmické tentencie, takže má okolo deviatich kíl, ale už to nerastie tak strmo. Uvidíme, čo to spraví, keď začne chodiť. Zatiaľ sa prevaľuje, naťahuje a veľmi rád by si aj zabehal, aspoň podľa výrazu, keď sa o to pokúša.
Veď si pozrite pár fotiek, nabudúce dopíšem viac 🙂

Julke všetko najlepšie k 2^6-4!

Všetko najlepšie k 2^6-4!

Pre menej zbehlých v operátoroch – dokopy to dáva 60… A nakoľko máme na rukách desať prstov a egyptské šesťdesiatkové kopy sa ujali iba v počítaní času, je to číslo významné. I keď číslo samo o sebe povie minimum. Vôbec nevypovedá o človeku ako takom, len to, že sa mu podarilo sa ho dočkať. Ale akým spôsobom, čo všetko musel preskákať, s čím sa vysporiadať, ako to zvládol a tým pádom zvládajú aj ľudia jeho – to všetko vyžaduje ďalší opis.
Ten by som chcel raz zvládnuť, ale zistil som, že to vôbec nie je jednoduché. Sú experti, ktorí vedia píšu o rodine, o vysporiadaní sa s rodičmi (-> kniha pamätí, Nádas, preklad: Juliana Szolnokiová). Ja som sa až tak ďaleko zatiaľ nedopracoval, lebo mám stále pocit, že to musím spraviť poriadne, keď to už publikujem. A zatiaľ sa mi darí pripravovať, ale nie produkovať.
Pod prípravu počítam aj napr. skenovanie historických diákov a fotiek. Oproti dnešnému digitálnemu svetu ich je pomerne zvládnuteľné množstvo, hoci musím uznať, že tatino (aj s mamou) dokumentovali by som povedal nadštandardne. Zatiaľ som skončil pri čísle 2700 a ešte zďaleka nie je koniec.

Ale už som pomaly pri konci príspevku a stále chýba pointa. Nepodliehajte panike, bude. Teda je: všetko najlepšie, mama, k Tvojej šesťdesiatke! Pokojne sa popritom priznám aj k egoizmu: verím, že Ti životné odhodlanie, dobrá nálada, energia a náboj vydržia aj naďalej, stále z nich aj my všetci čerpáme, hoci by to na prvý pohľad malo byť presne naopak… 🙂 Ešte raz, všetko najlepšie, dostatok šťastia a optimizmu (nielen v podvedomí)!

[thumb:3262:l]

Dieťa spí, o minulosti, budúcnosti a rozhodovaní

Dieťa naozaj spí. Kuko nezameniteľným spôsobom vytušil, že sa chcem pustiť do článku s týmto nadpisom a vyžiadal si drobné pohojdanie v sedačke. Rád mu to splním. Zaslúži si to, vyrastať nie je ľahké, aj keď sa to pri každodenných problémoch dospelákov možno nezdá. My máme s čím porovnať, lenže preňho je každý zádrhel nadľudsky veľkým, veď prakticky všetko presahuje jeho doterajšie skúsenosti a zážitky. Všetci rastieme len tak, že sa snažíme prekonávať doteraz nepoznané, poučiť sa, prípadne ešte častejšie nepoučiť… Utekaním od problémov paradoxne stojíme na mieste.
Je večer, doma aktuálne nie veľmi tradičné ticho, pánska jazda. Všetky baby zmizli, domáca pani, aj návštevy, a my sme sa mohli s Kukom venovať spokojne sami sebe. Prednesu básničiek – zatiaľ z mojej strany a z knižky. Keď bude Kuko po mne, asi to tak ostane, kým nebudem mať vnúčence 🙂

Dieťa sladko spí a mne ostal priestor aj na čakajúcu prácu. Hromada historických fotiek, ktorú som nedávno naskenoval, si pýta úpravy. Otočiť, orezať, trochu očistiť. Zamyslieť sa nad kompozíciou. Nad situáciou. Nad časom. Uplynulým časom. Nenahraditeľne uplynulým časom. V makroskopickom svete neúprosne plynúcim. Tečúcim vpred, nútiacim k rozhodnutiam a výberom. Na rozdiel od počítačových hier často s jedným pokusom. Všetci sme zažili pocit „druhý raz by som to spravil inak“. Ktovie, či naozaj. Konáme tak ako chceme, podľa mňa. Ťažšie sa nám priznáva zodpovednosť za rozhodnutia.
Tentoraz ma pri pohľade späť skôr zamrzelo, že sa neviem, nemôžem rozdeliť. Naklonovať sa, aby som mohol vyskúšať viacero možností. Elektrón to dokáže, o čo som horší ja? (vysvetlenie si prečítajte v náučno populárnej literatúre o kvantovej fyzike). Keď už nie vrátiť sa a vyskúšať inú možnosť, prečo by nemohlo byť možné sa rozdeliť, aspoň dočasne, a skúšať rôzne, prípadne všetky, možnosti naraz? S mierne pochybnou interpretáciou spomínaného odboru fyziky by sa to malo dať – aspoň do času, kým ma nejaký pozorovateľ nezbadá. To celý efekt trochu kazí, škoda, ostáva už len sci-fi literatúra.
Paradoxom je, že hudba ktorú práve počúvam, vo mne vyvoláva naopak spomienky na vzdialenú budúcnosť. Drobný symbolizmus radšej vysvetlím. Počas strednej školy som totiž počúval dookola Jarreho a pritom čítal sériu knižiek od Asimova – Základňa (Nadácia). V tom čase ešte samidzat. Fascinujúci svet obývanej galaxie, medzihviezdnych letov, vysokej matematiky, nukleárnej energie. Sveta, kde sa dala matematicky spočítať budúcnosť ľudského spoločenstva. Ale najmä rozľahlých priestorov kozmu a možností. Hltajúc rýchly Asimovov štýl som sa vždy cítil prikutý na zem (Zem). Medzičasom sa možnosti značne posunuli, kyberpriestor sa rýchlym tempom buduje (časom som sa dostal aj ku Gibsonovi, pre znalcov 🙂 ), dá sa aj fyzicky cestovať. Cestovať aj do miest, kde to naozaj pripomína cestu časom späť.
Čo ostáva, ostáva aj v literatúre, filme, živote, je nutnosť rozhodovať sa. Niekedy bolestivo a náročne, ale vyberať si, často zo zlej a ešte horšej možnosti. Alebo vynikajúcej a ešte lepšej. Ale najmä – brať to ako nevyhnutnú súčasť života a tešiť sa z tých možností. Nakoniec to má spomínaný elektrón ťažké, síce sa môže nachádzať v násobnom stave, ale čo z toho, keď sa nemôže sám rozhodnúť, kde skončí…

Pozn. dieťa stále spí!

Štyri mesiace, osem kíl, macík a iné úvahy

Zase sa priblížil výplatný termín a s ním aj ďalší Kukov mesiac. Na konci toho s poradovým číslom štyri sme v domácich podmienkach namerali plus mínus osem kíl živej, nezabalenej váhy. S plnou plienkou, najmä s „týždňovou“, to bude pokojne aj viac. Týždňová znamená približný interval, na ktorý si prestavil veľkú potrebu. Tá ale stojí za to…
Aj v iných smeroch nám krpec dozrieva. Sedieť už vie chvíľku aj sám, ale najradšej by sa rovno postavil. Podstatne lepšie znáša aj prácu s bruchom, ako je odgrgávanie, prípadne vracajúce sa mliečko. Zďaleka ho to nerozhádže tak, ako zo začiatku. Všetko vníma ako špongia, dokonca aj pri kojení – predtým ho od sosania neodradilo nič, dnes sa hneď obzerá, čo sa to deje navôkol.
Formy zaspávania sa príliš nemenia, cez deň zalomí a je tuhý – bez problémov ho oblečieme a prenesieme. Večer sa stáva úzkostlivejší a chodenie po špičkách je to najmenej, čo robíme, aby zaspal. Väčšinou je to kombinácia kojenia, skacakania na lopte, či hojdanie v autosedačke. Fakt je, že nakoniec vždy zaspí 🙂
Ako nám rastie, niektoré oblečenia sa už dostávajú do zásobníka na recykláciu… Pomaly už vyrastie aj z obľúbenej macíkovej kombinézy, ktorú sme preto využili na „pár“ (50…) záberov:
[thumb:3225:l]

Počas arktických dní sme ho von veľmi neťahali. Ale výstavu Slovakia Tour a pridruženú Cameru Slovakia sme si ujsť nedali – nakoniec sa aj oteplilo na prijateľných pár stupňov pod nulou. Výstavu zvládol spokojne v klokanke – nespal, ale sledoval, čo to ten tatino robí (degustuje, diskutuje… 🙂 ). Takmer sme sa ocitli aj v Markíze, ale nakoniec to vystrihli. Nič to, hviezdu z Teba spravíme nabudúce!
[thumb:3205:l][newline]

Na záver ešte jedna drobná matematická úvaha. Začalo to zamyslením, ako to asi bude vyzerať, keď sa bude Kamil pýtať na nejakú večernú diskotéku. Na prvý pohľad možno predčasné, ale radšej byť pripravený, no nie? A práve pri hľadaní odpovede, sa objavuje spomínaná (nie vysoká) matematika. Miera strachu o niekoho blízkeho je priamo úmerná intenzite únavy, ale zároveň nepriamo úmerná množstvu informácií. Drobný preklad na ujasnenie: pozorujem na sebe, že čím som unavenejší, najmä z duševnej práce, tým viac ma mátajú chmúrne predstavy. Automaticky si z niekoľkých možných variant vyberiem tú najmenej príťažlivú. Stáva sa pre mňa čoraz reálnejšou, dejú sa katastrofy, nastávajú problémy, a nakoniec som ešte aj ja ten zlý. Príjemné je, že stačí si ísť ľahnúť a ráno je to zvyčajne oveľa lepšie. A k tomuto sa pridáva druhá zložka. Nazval by som ju informačnou depriváciou. Klasický príklad (všetci asi poznajú): „keď prídeš, tak mi zavolaj“. Nič nemôže byť horšie, ak sa druhá strana neozve. V tomto momente musím vyzdvihnúť praktický postoj mojej mamy, ktorá nám väčšinou nakázala, aby sme sa ozvali, iba ak sa niečo stane. Lebo fakt je, že napriek dnešným technológiam, vždy môže byť problém aj v spojení. V tom lepšom prípade. Ale pocit bezradnosti to nevylepší.
Takže ako nad tým rozmýšľam, chcem vôbec, aby mal Kuko telefón? 🙂 Čo keď mi ho nezodvihne, nebude lepšie, ak ho nebude mať vôbec? Lepšie nemať možnosť sa dovolať, ako sa nedovolať… Ja viem, viem, akademická debata. Ťažko mi dá na výber, či mu dať mobil alebo nie… Ale kým ešte len mumle „mamama“, tak sa nad vari tým môžem zamyslieť?

Krpáčovo 2006 alebo Straty a Nálezy

Už prípravy na túto akciu predznamenali jej ďalší priebeh. Ale to sme netušili ani po Chachovom emaili, kde našu intenzívnu konverzáciu zhodnotil pamätným výrokom „to je už ako v našej cestovke“. Len heslovite:

  • Pôvodný zámer, potvrdený a zaplatený, ísť na víkend zo Zázrivej stroskotal tri dni pred odchodom na -20 stupňoch a neschopnosti miestnych vodovodných trubiek zvládnuť túto radostnú správu.
  • Vďaka inciatíve najmä neúnavnej Sýkorky, sme sa po tone emailov dohodli, že sa vyberieme do Krpáčova.
  • V Krpáčove bolo aj minule fajn, len som tam stratil hodinky, tak som to celé zakončil tým, že ich aspoň nájdem 🙂
  • V stredu mi prebehla čierna mačka cez cestu (pobavilo ma to, pri Šatanovi som už odolný).
  • Piatok trinásteho sme vyrážali na cestu…

Poznámka pre zlomyseľných – nič sa nestalo. Všetci, čo sme v ten deň vyrazili, sme aj napriek hmle a slušným mrazom, dorazili na miesto určenia. Nám sa podarilo dokonca aj Kuka povoziť na sánkach. Zo začiatku to bral trochu nervózne a mal rôzne komentáre. Nakoľko som mu nerozumel, tak som len ťahal a ťahal… až zaspal… Čakanie na zvyšok piatočnej posádky sme si krátili tým, že som púšťal rôzne populárne melódie, v snahe nachytať Jane Rose na nejakej, ktorú nepozná. Z tých 500 by som to zhrnul pod jeden titul – Atomic Keaton. Zvyšok poznala 🙂
V sobotu nás privítalo príjemné slniečko, ktoré otupilo aj našu pozornosť voči teplote vonku. Kto by sa jej bál, keď auto ukazovalo +1 v tieni? Tak sme sa nabalili a vyrazili do Mýta. Už cestou dole však začalo prituhovať, pri požičovni lyží, kde sme niektorých chvíľu dovybavovali, bolo -14. Nás, mestské padavky, to začalo trochu strašiť, najmä pri pohľade na počet Kukových vrstiev, ktorý nedosahoval ani desiatku. A keby len to, pri vybaľovaní na parkovisku sme nevedeli nájsť jeho rukavicu. Tak som sa otočil a letel naspäť do obchodu. Kde samozrejme nebola, ani nemohla, nakoniec sme ju našli v aute.
V Mýte sa lyžovalo výborne, len na to došlo už dosť ľudí, takže zo začiatku sa čakalo aj desať minúť na vleku. Všetko bolo fajn, niečo som aj nafotil, natočil, dieťaťu sa v tom mraze (už ľudskejších -7) darilo výborne. Celý natešený som dolyžoval medzi poslednými a vybral sa do koliby po zvyšok. A tam som pri pohľade na kočík zmeravel a spýtal sa: kde máme foťák? Lepšie povedané, celú tašku s foťákom aj kamerou.
Od momentu nechápavých pohľadov ostatných, som sa s nimi aj rozlúčil. Keď som si predstavil, že taška sa nejakým záhadným spôsobom dostala preč z kočíka, ktorý bol stále strážený, a nie je tam aspoň 2 hodiny… neveril som, že by sa mohla niekde objaviť. S hlavou plnou budhistických myšlienok (neviazať sa na materiálne statky a tak.) som sa išiel pozrieť na miesto činu. Popýtal som sa v okolitých stánkoch s pocitom, že som nesmierny idiot. Ja, čo nikdy nenechám notebook či foťák ani v kufri auta na desať minút, nezabezpečím tašku s foťákom v kočíku. A pritom všetky ostatné tam ostali. Maník z horskej služby na nás len smutne pozrel a pripomenul, že nie všetci sa tam chodia rekreovať.
Večer tým pádom dostal kyslastý nádych. A to sme pri tom intenzívne pracovali aj na príprave programu, nakoľko sme potrebovali zabezpečiť slávnostné finálne superstar. Správne tipujete, niekto, tentoraz Jane Rose, mala narodeniny. Prípravy nakoniec slávili úspech. Len Veronika V, tentoraz ako Adela, a ja ako Pi(y?)co, sme sa museli zaobísť bez kamery. A unikátne vystúpenia všetkých zúčastnených si odnášame v našich hlavách 🙁 Inak ďakujem všetkým za podporu a dobrú náladu!
Prišlo neutešené ráno, ku ktorému sa pridal nepokojný Kukov spánok, zvyšky alkoholovej otravy v hlave a tik, keď som chcel vybrať foťák pri dobrom svetle… Lenže ešte nebol koniec. Pri prehadzovaní Tomášovho boxu na lyže z nášho na ich citróna, som z čista jasna našiel moje hodinky spred roka!! Dokonca išli – a presne (odporúčam firmu Casio…). Prežili v boxe rok a nejaké tie mrazy do -15.
Viem, že hodinky nie sú bohvieaká náplasť za stratu zvyšnej techniky, ale musíte uznať, že takáto zhoda okolností zodvihne náladu! Všetkých pochopiteľne napadlo, že o rok hádam nájdeme aj kameru a foťák. My sme sa vybrali smerom do Trnavy, ale zvyšok ešte išiel lyžovať do Mýta.
Kúsok pred Zlatými Moravcami mi zavolala Andrea. Ani sa jej to nepodarilo na prvý pokus (dať ma na hlasný odposluch) – to už som začal niečo tušiť. Správne! Našli tašku – aj s kamerou aj s foťákom!!! Lepšie povedané, Sýkorka sa nevzdala a po obehaní všetkých lokalít sa vybrala nakoniec ešte aj za vlekármi. A tí ju mali. Týmto by som chcel vysloviť verejné uznanie za ich prístup a čestnosť – zaväzujem sa, že budem tento príklad šíriť ďalej! V neposlednom rade skladám klobúk pre Sýkorkou, ktorá sa jednoducho nevzdala ako ja a zašla aj do tých najvzdialenejších dverí!
Morálne ponaučenie je zrejmé – nestrácajme vieru v slušných ľudí a zabudnime na štatistiku v bulvári a médiach. A drobná rada na záver: dajte si kartičku s kontaktom na seba do každej batožiny…
Toto sú hrdinovia – nálezcovia: [thumb:3150:l]
A kúsok prírody: [thumb:3158:l]

Meníme kalendár

Otrepané je tvrdenie, že čas letí. Jeden z mnohých nových zážitkov bolo pre mňa zistenie, že pri Kukovi má zase aj minúta veľký význam! Posúďte sami:

  • Každou minútou hojdania skoro 8kg „krpca“ sa násobí vynaložená energia a nepriamo úmerne exponenciálne klesajú fyzické sily
  • Každá minúta jeho plaču ma trápi a núti k tvorivosti a empatii – prečo plače a ako mu pomôcť
  • V neposlednom rade, každá minúta jeho šťastného úsmevu vynahradí aj hodiny plaču!

Kuko nám rastie ako z vody, hoci sa k nej dostal iba pri kúpaní. Hoc čisto živený statočným slovenským materským mliekom, nepasterizovaným, rastie nám zo dňa na deň. Najmä po dlhšom dni plnom pracovných stretnutí sa mi zdá, že je očividne väčší. A vnímavejší. A pozornejší. A šikovnejší. A… skrátka, nadšený tatino 🙂
Odkedy sa naučil posadiť sa s malou dopomocou, veľmi rád a často upažuje ruky, aby sme mu k tomu pomohli. Nedávno objavil aj to, že nohy sa dajú zodvihnúť a tak na ne dočiahnuť. Nehovoriac o jeho občasných príhovoroch, kde ma veľmi mrzí, že tento jazyk sme sa ako cudzí na škole neučili!

Ešte k štatistickým údajom. Naposledy sme ho vážili doma, 1. januára, kedy sa dopracoval na 7.5 kg. Nakoľko ho máme obidvaja „v rukách“ (pravidelným nosením sa človek naučí…), rozhodne odvtedy pribral. Pre istotu som ho odfotil aj v bugine, aby sme mali čo porovnať onedlho, keď tam už bude sedieť sám.

Táák, ešte si daj poldeci a bude 7000g!

Verte, neverte, dieťa nám za posledných, lepšie povedané prvých, dvanásť tyždňov nazbieralo presne dvanásť centimetrov! Kontrola správnosti – 62 cm je aktuálna štatistika. A k tomu treba pripočítať 6950 g čistej váhy, s plienkou bez problémov sedem kíl 🙂 Kamil sa naštartoval a zanechal za sebou už aj hranicu dvoch „šatanov“.
Na vysvetlenie. 1 Šatan = 3,3 kg (toľko váži náš kocúrik, minule sa na mňa smutne pozrel a vyliezol na digitálnu váhu potom, ako sa dovážil ja…). Takže nedávno mal Kuko presne dva šatany = 6,6 kg…
Tento rast je sprevádzaný aj zvyšujúcou sa aktivitou. Minule sa mu podarilo, opakovane, prevrátiť sa z brucha na chrbátik. Onedlho, aby sme mu zháňali ohrádku. Rozhodne aj viac vníma a nielen mamim prsník. Hoci ten mu chutí najviac, keď neostane nič (a nikto) iný, tak si sosne aj z fľašky odo mňa. Večerníček v televízii mu zatiaľ veľa nehovorí, zato Davis Cupom bol unesený a skoro kvôli nemu spadol z postele, ako vyvracal hlavu, aby videl Domina ničiť Chorvátov.
Z ničoho nič sme sa ocitli v decembri, čo je aj termín pravidelného Bubobálu, kde sme nemohli chýbať. Pochopiteľne, museli sme prispieť aj nejakou fotografiou. Tentoraz sme prišli s recesistickým seriálom „Ľuboš, kde mám zájazd ja?“. Schválne, či nájdete, čo sme zväčšili a poslali!

Kamilko, DVA mesiace!

Základné štatistiky:

Výška (teda, skôr dĺžka…): 7t – 57, 2m – 60?!
Váha. 7t – 5750g, 2m – cca 6kg?!

Vysvetlivky:

  • 7t: siedmy týždeň, návšteva u doktorky
  • 2m: dva mesiace za nami, merania u nás doma

Kamilko nám utešene rastie. Aktuálne si nastavil aj praktický denný režim, kedy v noci spí aj štyri hodiny, papá krátko a hneď zaspí. Prebúdza sa až ráno, keby spúšťa aj ostatné biologické potreby. Večer je pohoda tiež, pomáha mi pestovať chrbtové svalstvo (skákaním na fit lopte). Nedávno sa zastavil aj u mňa v práci. Zatiaľ má skrátený pracovný úväzok 😀 Na prefeminizovanom štvrtom poschodí spôsobil celkom zaujímavé reakcie….

Obvzlášť si všimnite fešácke rifle, ktoré mu zabezpečili moji zlatí kolegovia!

50|3|1|||

(Sýkorkine) Smolenice, 16-17.11.2005

Ešte sme sa nestihli úplne spamätať z akcie „letisko“ a už sa blížil termín nášho výletu na Smolenický zámok. Samozrejme, okrem príjemného výletu s Kukom za hranice Bratislavy, nemohla chýbať ani skrytá časť celej akcie. Nakoľko sme už prakticky profíci, nikto sa v záplave emailov nepomýlil a všetci sme to na Sýkorku perfektne zahrali – nič netušila do poslednej chvíle.

59|1||

Začali sme prípravnou akciou u nás – všimnite si prvé z fotiek. Ďalšie prípravy už nafotené nie sú, veď ani neboli také zaujímavé… Zato samotný výlet rozhodne stál za to. Nechýbala ani trocha improvizácie, ako návšteva Tesca v Trnave, keďže sme zabudli na tortu. Našťastie, potreba kávy bola uveriteľným argumentom!
V Trnave sme sa zastavili aj v strede mesta, na prvý pohľad náhodne. Ale my sme cielene hľadali inštitúciu, ktorú našla Ľubka na webe. Inak škoda svetla, slnko vždy zašlo keď som našiel vhodnú kompozíciu.
Západoslovenské múzuem – takmer som dostal infarkt, keď som našiel na tabuli oznam, že múzeum je zavreté cez víkend a cez sviatky… Predstavte si to: múzeum, ktoré je otvorené len cez pracovné dni do piatej. Chvíľu som mal pocit, že som z iného sveta, keď chcem, aby boli otvorení aj v čase, keď majú voľno bežní zamestnaní ľudia. Našťastie, časy sa zmenili, len tabuľa nie. Privítali nás milé panie, ktoré nás formálne upozornili, že fotiť sa nemá, ale na druhej strane na nás oči vyvaľovať nechcú… Kuko teda zavítal v skorom veku aj do vedomostnej ustanovizne, zobral to po svojom, bez rozpakov si vypýtal jesť 🙂
Na Sýkorku sme to nahrali perfektne, ona netušila o expozícii starých fotoaparátov, ale my áno. Operatívne sme s ňou spravili interview. O čom sme nevedeli, bola expozícia „Maroko očami geológa“. Fotografie z cesty po exotickej zemi. Nechcem byť príliš kritický, ale zhodli sme sa jednohlasne na tom, že radšej sme mohli spraviť galériu z našich indických fotiek…
Ešte rýchlo obed, kde mám len jeden komentár – konečne by sa naši prevádzari mohli naučiť, čo to znamená nefajčiarsky priestor!

Smolenice – zámok. Uvítanie bolo typické (Andrea by povedala, že blízkosť Hlohovca sa prejavila). Na recepcii: „Vy ste tá Sýkorová? A vy ste došli?“ (so správnym trnavským prízvukom, tvrdým ako diamant). Večeru sme si objednávali tri dni vopred emailom (na ich žiadosť). Lenže, …, no, nemal im ho kto vytlačiť… Takže sme skončili pri štandarde.
Našťastie, po mrazivom uvítaní sa to už len zlepšovalo. Ubytovali sme sa v hradnej veži, večeru nám dali, dokonca naservírovali v salóniku, naozaj sa nemáme na čo sťažovať. Kočík sme vyniesli, od stredoveku sa výťah očakávať nedá 🙂

Ale späť k tajnej úlohe. Aby to nebolo také jednoduché, pred odovzdávaním podarúnkov sme pripravili drobnú súťaž. Vyslovene objektívnym spôsobom pomocou počítača, sme vylosovali troch hráčov – Janka sa zhodou okolností ocitla medzi nimi! 😀 Súťažilo sa v ochutnávaní rôznych tekutín a pochutín. Hádam len perlička z konca: čokoláda s masoxom. Dobrú chuť!
No a nakoniec veľké prekvapenie: Janka vyhrala!!

Až úplne na konci, keď sme jej začali gratulovať, pochopila, že sme to celé pripravili. A my sme sa (ja teda určite) tešili z úspešného prekvapenia – uvidíme, čo bude nabudúce?

Sadenie Lipy, 13.11.2005

Správna (slovenská) tradícia hovorí, zasaď strom, postav dom, sploď syna, ak sa dobre pamätám. Nie, že by som dal až tak na tradície, ale akosi sa pomaly napĺňa. Ak si teda odmyslím, že byt som vlastnoručne nestaval (okrem nábytku), a lipku zabezpečil Zdeno s kolektívom; tak by sme to celkom mali, však?

V nedeľu 13. novembra sme sa zišli na Hrubej Lúke, aby sme symbolicky zahrabali novú lipku, ktorá nás bude, ako všetci dúfame, odteraz tešiť dlhé roky – decká sa po nej budú liepať a my s pohárikom vína v jej tieni vychutnávať dôchodky (skoro ako reklama na DSS…).

Uvítanie lipky bolo štýlové, Gabikin príhovor to presne vystihol (len sa nedochoval jeho prepis). Napokon každý prihodil kúsok zeminy zlatou lopatkou – pochopiteľne, dali sme ju do ruky aj Kamilovi, ale zrejme sa rozhoduje pre intelektuálnu dráhu (veľmi ju zvierať nechcel…).
60|1||

Strýco z Amériky došél!

Tak, nie úplne strýco, ale tá Amerika platí. Konečne sme mohli u nás privítať aj kamarátov z poza veľkej mláky. Aby neprišlo k omylu, hovoria po slovensky, rovnako ako aj ich deťúrence. Snažia sa vyrovnať populačnú explóziu chlapcov v našom okolí dvoma rozkošnými dievčatkami.
Nakoľko mali náročný návštevný program, netrápili sme ich len doma, ale vytiahli aj na jesennú prechádzku na Kolibu. Pochopiteľne, nebudeme chodiť na CocaColu, ale čajík, lokše, varené vínko!
Skrátka a dobre, pozdravujeme Kisovcov, ešte musím vyhrabať linku na ich web, potom to aktualizujem, sľubujem.
58|1||

Kto nás prišiel pozrieť

Len stručne k novej galérii. Odkedy sme sa nasťahovali, tak sa snažím návštevy u nás fotiť (jednoducho povedané, dokumentujem, kto koľko zje :-)). V poslednom čase sa to samozrejme ešte zintenzívnilo, aj keď treba skromne uznať, že to je dané skôr Kamilom…
A aby som nemusel vyrábať stále ďalšie galérie kvôli pár fotkám, pridal som jednu všeobecnú medzi kategóriu „u nás doma“.

55|1||

Tajná akcia Letisko/Milanovci


……
Tu orol, tu orol! Pozor, pozor, dešifrovali sme tajnú správu! Pripravte sa na tajnú akciu! Miesto činu je prísne strážené, nepodceňujte situáciu! Stretneme sa na obvyklom konšpiračnom mieste, kde dohodneme detaily…

Áno, ako ste už iste postrehli, ide o ďalšie prekvapenie pre niekoho z indiánov. Tentoraz sme museli od začiatku prekonávať informačné embargo, nakoľko hlavní aktéri sa snažili svoje aktivity utajiť. Lenže našim zvedom neunikne nič, nieto ešte takáto významná udalosť. Naší drahá kamaráti sa odleteli zobrať priam do Paríža. Aby to nemali také ľahké, pripravili sme pre nich prekvapenie priamo na bratislavskom letisku. Bohužiaľ, na tomto mieste sa musíte uspokojiť len s fotoreportážou, ale môžem vás ubezpečiť, že VV zase žiarila a výsledok určite bude bodovať v budúcoročnom ZTZ!
56|1||

Atmosféru si skúste predstaviť sami:

  • V dave čakajúcich (pristávajú 4 lietadlá) sa nachádza naša výprava s kočíkom v strede
  • Nad hlavami farebný dvojjazyčný transparent s výstižným heslo
  • VV uvádza reláciu a komentuje dianie do mikrofónu
  • Napätie stúpa, turisti sa tmolia, postupne vychádzajú z bezcolného pásma
  • Našich novomanželov nenápadne kontrolujeme telefónom (čakajú na kufre…)
  • Už sú tu! Z kazeťáku sa ozývajú prvé tóny svadobného pochodu
  • VV a kamera už naháňajú hviezdy dnešného večera a zaznamenávajú prvé dojmy (svadobná noc a pod.)
  • Pristávajú prvé konfety
  • Gratulácie, hodnotné dary (prehľad slovenskho bulváru, tangáče, …)
  • Fotografie z každej strany
  • Počas gratulácií príde aj na pesničku láska moja de si?
  • Svadobný tanec priamo v letištnej hale, okoloidúci/stojaci len vyvaľujú oči
  • Pred halou pristáva svadobný koč s plechovkami a srdiečkami
  • Ešte šampanské a môžeme zaveliť na odchod!

Jeseň 2005, smejem sa hlasno

Kvízová otázka: komu patrí hláška „smejem sa hlasno“?

Pre našu generáciu pomerne ľahká otázka. Nechcem povedať, že mladšiu, akosi rýchlo zastarávame 🙂 Ale vážne, kto teda:
a) raťafák Plachta,
b) ruky rukaté,
c) Valentín?

No ale k tomu, prečo ma to vôbec napadlo. Melancholické jesenné počasie síce motivuje k rozjímaniu, ale bol to Kamil. On sa totiž dnes, presne šesť týždňový, na nás usmieval a prvýkrát aj nahlas zasmial! Postupne si rozširuje repertoár, už to nie je len spánok, kŕmenie, rozhadzovanie končatinami a rumádzganie. Len článok o kvantovej fyzike ho zatiaľ nezaujal…
Medzičasom ďalej objavujeme (staro)nové miesta v Blave, kde sa zhromažďujú rodičia s deckami. Konkrétne sad Janka Kráľa za Auparkom sme stihli ešte počas posledných slnečných dní.
Pravdu povediac, farebné scenérie, ktoré priniesla jeseň so svojim svetlom, lístím a atmosférou, ma lákali fotiť už cestou na obed v práci. Na Kolibe, ale ani v Krematóriu som neodolal, veď posúďte sami…
52|1||

Pri upratovaní fotiek som našiel ešte pár nepublikovaných. Tieto sú zo slávnostného otvárania mosta Apollo, kde sme Kuka ešte v bruchu trénovali na nové zvuky.
51|1||

Hranica 5kg!

Rýchla správa:
Práve som sa z dobre informovaných zdrojov dozvedel, že Kamil práve pokoril hranicu piatich kilogramov, pre exaktných ľudí mal presne 5080 g. Trochu sa aj natiahol na 54 cm. Podľa odborníkov je rast primeraný, priam nadštandardný. Doktorka bola spokojná, tentoraz sa ju dokonca ani nepokúsil očúrať (že by aj toto bola príčina takého hodnotenia?).

Akokoľvek, tento moment si spolu s faktom, že sa po 1. mesiaci posunul aj v klasifikácii na ďalšie miesto, zasluhuje aj novú galériu pre fotky:
50|1||

Mnohí sa ma už od začiatku pýtajú, na koho sa Kamil podobá. Ja si osobne myslím, že najviac na Kamila Slimáka a ostatných novorodencov podobnej váhy. Keby vám takéto vysvetlenie nestačilo, ani polovtipná poznámka, že ak nie na poštára, tak je to jedno, pridal som pár historických fotiek na porovnanie:
49|1||